„Keď človek chodí bosý, poraní si nohy. Aby mohol chodiť potrebuje topánky, a aby mohol skutočne žiť, potrebuje ozajstné presvedčenie a túžbu.“ (Jukio Mišima – Momusov obľúbený japonský spisovateľ, ktorý spáchal rituálnu samovraždu, seppuku).
Keď niekto pôsobil v hudobnej skupine The Happy Family, ktorá nahrala pre kedysi nadpozemsky vyzdvihované gramofónové vydavateľstvo 4AD album The Man On Your Street (1982) a prevzal od neho pesničku taký seriózny „hitmaker“ akým bol Manfred Mann, mimochodom jednu z najkrajších, konkrétne pesničku A Complete History Of Sexual Jealousy (Parts 17 – 24), tak to nemôže byť len tak hocikto. Nemusí byť slávny, ale musí byť interesantným skladateľom. A presne takým je pesničkár – Momus. V gréckej antickej mytológii bol Momos (latinsky Momus) boh hlúposti a výsmechu. Kritizoval, zosmiešňoval, poučoval, samozrejme nie volov, ale bohov, preto sa ho zbavili, zvrhli z Olympu.
Škótsky pesničkár Nicholas (Nick) Currie alias Momus teda asi veľmi dobre vedel hneď na začiatku svojej sólovej hudobnej dráhy, prečo si meno tohto boha zvolil za svoj pseudonym.
Patrí k najlepším textárom našej planéty, zložil niekoľko priehrští fantastických piesní a … nič. Bohovia z Olympu mu nezatlieskali, ani nezískal slávu nedozernej masy ľudstva, hlavne nie tej masy, ktorá nadšene poskakuje pri strhujúcich spartakiádnych rytmoch pripomínajúcich šliapanie kapusty. A ešte ho postihla aj hrozná smola, nielenže ho viackrát súdne žalovali niektorí bohovia, pretože sa dotkol ich cti (homosexualita, pedofília, cudzoložstvo sú totiž témou niektorých jeho nepríjemne šteklivých textov, akoby nepriamo namierených na určité konkrétne osoby), ale ešte aj na jedno oko takmer oslepol. Pásku cez pravé oko teda nenosí z frajeriny. I keď občas sa zaskvie nejakým excesom, napríklad poskytol sadrový odliatok svojho penisu galérii v New Yorku a, samozrejme, nezabudol k tomu zložiť pesničku The Penis Song – Odkedy ľudia videli expozíciu môjho penisu na výstave, uznávajú ho. Nemali by sme ho pochovávať v trenírkach, ale nosiť ako kravatu. Nuž, vidíte o čom všeličom je možné spievať a pritom pekne a slušne.
Jeho album Tender Pervert (1988) môžete ponímať ako súčasť našej rubriky „Seriál najlepších albumov hudobnej histórie“.
Bol to jediný jeho album, ktorý bol vysoko oceňovaný aj v Británii. Z akustickej folkovej tvorby prechádzal Momus postupne na pesničkársku tvorbu elektronickú s vyvrcholením na albume Folktronic (2001). Keby sme zhrnuli celú jeho samostatnú albumovú tvorbu od roku 1986 až doteraz akoby na jednu kopu a snažili sa do nej zapichnúť tyčku s tabuľkou na ktorej by mala byť nálepka výstižne charakterizujúca jej štýl, tak by to bolo prinajmenšom náročné, nálepiek by totiž bolo viac: folk, folktronica, indie pop, chamber pop, synthpop, art pop. Spomedzi našich slovenských hudobných redaktorov ho obľubovali Robo Gregor, Daniel Baláž a ešte zopár hudobných „kutilov“. (Priznávam, že i ja, veď doma sa mi točil na gramofónovom tanieri Momusov album už v roku 1987 – The Poison Boyfriend. Priviezli mi ho Japonky z Tokia). Ale teraz už asi nadvihneme obočie od prekvapenia aj my, „momusoidní kutilovia“. Prečo? Akoby nebolo dosť, že Momus v posledných rokoch presedlal na nahrávanie a aranžovanie podľa starého punkového hesla „Urob si sám!“, čo by nebolo nič prekvapujúce, no treba povedať, že je to aj počuť, niekedy i v negatívnom zmysle. Jeho nahrávky totiž pôsobia nedokončene, pripomínajú demonahrávky.
Momus, tak, ako aj mnohí iní veľkí umelci z Británie, už doma nežije doma.
Preorientoval sa najmä na Japonsko, hudobnú scénu štýlu shibuya-kei (Kahimi Karie, Cornelius, Pizzicato Five). Žije v Osake. Napísal päť románov, produkoval dokumentárny film o kultúrnych väzbách medzi Slov … prepáčte, už som chcel napísať, že medzi Slovenskom a Japonskom (čo by u nás asi takmer nikoho nezaujímalo), takže ani Momusov dokument o väzbách medzi Európou a Japonskom by asi takmer nikoho nezaujímal. A ako to bude so záujmom o jeho najnovší „trojalbum“ Turpsycore? (Turpsycore, dvojzmyselný názov narážajúci na Terpsichoré, múzu tanca a lyriky v gréckej mytológii) Nuž, je faktom, že je to album samovražedný. Už aj preto, že je strašne dlhý. A okrem toho zatiaľ vydaný iba v limitovanej edícii 500 CD (prekonal teda edíciu 300 CD, albumu Momus In Samoa), navyše veľký skladateľ a textár teraz prevzal piesne od iných autorov. Samozrejme od takých, za ktorých sa nemusí od hanby schovať pod stôl. Sú to David Bowie a Howard Devoto. Druhý menovaný bude asi pre mnohých neznámy, no bol významnou postavou novej vlny, najprv „frontmanom“ punkových The Buzzcoks a neskôr i legendy new wave, skupiny Magazine, ktorú, čo by čert nechcel, konkrétne jej vynikajúci album Real Life (1978). Devoto písal najinteligentnejšie texty post-punkovej scény – hovorí Momus – a nebál sa prihlásiť k Dostojevskému, Proustovi, Kafkovi. Turpsycore bol pripravovaný pre kabaret v londýnskom klube Cafe Oto, zameranom na všetky druhy experimentálnej hudby, nahrávaný v Osake, inšpirovaný návštevou výstavy V & A, na ktorej boli vystavované objekty Davida Bowieho (kostýmy, fotografie, filmy, texty, hudobné nástroje). Obsahuje 50 piesní! Zával. Niektoré sú zaujímavé, príjemné, použiteľné i v rozhlasovom vysielaní. No predsa si kladiem otázku, aký zmysel malo nahrať ich v komornej, zvukovo nie príliš atraktívnej podobe, keď výsledkom je dojem, že ich pôvodné verzie boli lepšie.
No tento článok nie je venovaný Momusovmu novému trojalbumu, ale Momusovi samotnému a jeho tvorbe. A tá má nesporne toľko plusov, že by ju mal aspoň letmo preskúmať každý milovník hudby (najmä albumy Tender Pervert, Twenty Vodka Jellies), ak nie je jednostranný a sám seba neohraničuje ostnatým drôtom hraníc určitého hudobného žánru. Pripomeňme si teda z Momusovho bohatého repertoáru niektoré jeho skladby vo videoklipoch pod týmto článkom.
Miroslav Potoček (foto: archív)
