Už samotná vlajka Korziky s useknutou hlavou „Saracéna“ (stredoveké európske pomenovanie Araba, Turka, moslima ) naznačuje, že hudobná kultúra tohto ostrova je svojrázna.
Korzičania majú povesť zaťatých vlastencov. Udržujú si svoju kultúru s nevídanou hrdosťou. Čo sa im v určitom zmysle vyplatilo. Práve v roku 1991, keď Korzika získala čiastočnú autonómiu od pripojenia k Francúzsku v roku 1768, vyšiel dnes už legendárny album Les Nouvelles Polyphonies Corses. Produkoval ho Hector Zazou, prispeli Manu Dibango, Jon Hassell, John Cale, Ryuichi Sakamoto.
Očaril hudobný svet podobným spôsobom, ako pár rokov pred tým bulharské spevokoly.
Získal francúzsku obdobu Grammy, otváral zimné olympijské hry v Albertville. Jeho úspech pomohol odkryť dve dovtedy málo známe skutočnosti – magický korzický spev, ktorý mnohí hudobníci a publicisti pokladajú dnes za najlepší na svete, a prekvapujúco veľké množstvo ďalších podobných korzických projektov a skupín, vzhľadom k tomu, že Korzika má iba 322 000 obyvateľov. Keď nastúpia na pódium speváci odetí v čiernom a spustia tú svoju pesničku korzickú, nastane ticho, diváci stoja v nemom úžase.
Mal som možnosť to reálne zažiť na koncerte korzickej skupiny A Filetta.
Spomaľte rýchlosť svojho času, doprajte si oddych a pre váš vlastný zážitok z hudby si vypočujte týchto fantastických Korzičanov. (Slúchadlá sú nevyhnutné. Zvuk z počítačových reproduktorov na ich hlasy nestačí).
Miroslav Potoček
