Keď si prezriete dnešné rebríčky komerčne najúspešnejšej hudby, možno si všimnete zvláštny jav. Len máločo z toho, čo sa v nich umiestňuje, sa objavuje v rebríčkoch najlepších albumov hudobných kritikov, alebo v dejinách vývoja hudby. Voľakedy to tak nebolo. Čo sa stalo? Prečo, kedy a ako došlo k tejto zmene? A čo znamená?
Začalo sa to prejavovať v ére „eighties“. Neskôr postupne stále viac. Hudba oceňovaná ľuďmi, ktorí k nej mali hlbší vzťah, do značnej miery vyprázdnila oblasť komerčných rebríčkov a naopak, nastúpila do rôznych špecializovaných rebríčkov. Prečo? Čo hudbu rozdelilo akoby na dve polovice, dve odlišné scény, na scénu mohutne propagovanú, preto komerčne úspešnú, no umelecky zväčša menej zaujímavú, a na scénu menej propagovanú, komerčne menej úspešnú, no umelecky zväčša zaujímavejšiu. Toto rozdelenie sa začalo prejavovať vznikom a rozvojom nezávislej scény. Hoci táto scéna existuje už takmer 40 rokov, u nás na Slovensku je všetko, čo sa krúti okolo pojmu „indies“ (nezávislí) málo známe. Príčina je prostá – malá propagácia. Dodnes si na Slovensku pripadám podobne ako v polovici socialistických eighties na bratislavskej burze gramoplatní. Vtedy vedelo sotva 30 ľudí o nejakej nezávislej scéne niečo presnejšie. Ostatní, ak niečo o nej vedeli, tak hovorili: „Aha, to sú tí Depešáci“. Iní zase hovorili, „nezávisláci“ sú extrémisti, chodia oblečení v čiernom. Iní zase hovorili, že pomenovanie indie music (nezávislá hudba) je nezmyselné. V tom som s nimi súhlasil. Hudba môže byť veselá, smutná, akustická, elektronická, rocková, jazzová, no nezávislá sama o sebe byť nemôže. Pomenovanie nezávislá hudobná scéna však logiku má.
Ako čo najkratšie a najjednoduchšie vysvetliť, čo v hudbe pojem „indies“ znamená? Nie je to hudobný štýl. Je to prístup k hudobnej tvorbe, k jej vydávaniu a šíreniu na hudobných nosičoch. Prístup, v ktorom zohráva hlavnú úlohu samostatnosť, nezávislosť, snaha zbaviť sa linkovania manažérov veľkých nahrávacích spoločností, linkovania akú hudbu má hudobník hrať, ako sa má prispôsobovať komerčným požiadavkám. Je pokračovaním ideálov hudobníkov a skupín, akými boli v ére sixties The Doors, Jimi Hendrix, The Velvet Underground, Jefferson Airplane. Keby The Doors vznikli teraz, s veľkou pravdepodobnosťou by boli „indies“. Takzvané nezávislé gramofónové vydavateľstvá, čiže také, ktoré neboli podriadené diktátu veľkých gramofónových koncernov, existovali vždy. No až koncom seventies, spolu s úspechom punk rocku, začali vznikať snahy o ich zjednotenie. Neskôr, konkrétne počnúc rokom 1980, začala vznikať aj takzvaná nezávislá hudobná scéna. Mala svoje kapely, hudobníkov, vydavateľstvá ( Factory Records, 4AD, Creation Records) časopisy, rádiá, predajne, rebríčky. Žičlivo sa k nej stavali všade tam, kde išlo v prvom rade o hudbu, nie o slávu. Spočiatku existovala v Británii a USA, neskôr nezávislé scény a vydavateľstvá vznikali aj v iných krajinách.
Dnes viac-menej existujú takmer všade. (Na Slovensku napríklad Slnko records, Gregor Agency). Nezávislá scéna(alternatívna hudba) je ponímaná ako samozrejmá súčasť hudobného diania a má svoje stále miesto aj medzi hudobnými kategóriami americkej Grammy Award a mnohými inými podobnými Awards. Rebríčky najlepších albumov všetkých čias sa hemžia albumami nezávislej scény: Radiohead – OK Computer, The Smiths – The Queen Is Dead, Pixies – Doolittle, Portishead – Dummy, Sufjan Stevens – Carrie And Lowell, … Mnohé z najlepších hudobných skupín, ktoré vznikli za posledných 35 rokov, pochádzali z nezávislej scény – R.E.M., Cocteau Twins, Depeche Mode, Sonic Youth, Nirvana, Franz Ferdinand, Beirut a stovky ďalších. Hudba a hudobný vývoj by bol bez nich ochudobnený. Vo vysielaniach väčšiny slovenských rozhlasových staníc ich bolo počuť veľmi zriedkavo. Širšia verejnosť k ich hudbe teda nemohla nadobudnúť vzťah. (Jednou z mála výnimiek sú Depeche Mode). Zvláštny jav, pretrvávajúci dodnes.
Doba, v ktorej letí nemoderná hudba?
Je nesporné, že väčšina súčasných hitov nemá takú skladateľskú úroveň, ako väčšina hitov v období sixties, seventies, eighties. A nielen to. Sú – nemoderné! Čo je moderné na štýle r’n’b ? Jeho pomenovanie vzniklo v štyridsiatych rokoch minulého storočia. V dobe seventies bol už naplno etablovaný. Čo je moderné na hip-hope? Jeho začiatky siahajú takisto do doby seventies. Predchodcom hip-hopu, skupine The Last Poets, vyšiel prvý album v roku 1970. Ešte mám v živej pamäti ako to hip-hopom a rapom zapraskalo už v roku 1982, skladbou The Message (Grandmaster Flash And The Furious Five). A rap? S rapom je to tak isto. A elektronická hudba? Tá má také staré korene, že jej začiatky je ťažké vystopovať. Línia spájania r’n’b, rapu, hip-hopu a elektronickej hudby, je už dlhé roky štýlovou ingredienciou hitov komerčných rebríčkov. Čiže žánrov, ktoré nie sú nové, ba naopak, sú staré. No sú podávané v modernom balení – v moderných aranžmánoch, navyše moderných s otáznikom, lebo je otázne, či je vôbec možné považovať za moderné niečo , čo sa roky rokúce bez väčších zmien do nekonečna opakuje. Čiže je možné povedať, že už roky letí nemoderná hudba. A kto má len kvapku zmyslu pre objektívnosť, nemôže neuznať, že je natoľko jednotvárna, že by si už pred ňou začal zapchávať uši aj šimpanz. Nie je to zvláštny jav?
Bariéry proti nádhernej hudbe
Scéna world music je takisto prevažne nezávislá. Je najväčším protipólom žánrovej vyhranenosti, komerčnosti, konvenčnosti, unifikácie, uniformnosti, globalizácie, pestovania idolov, kultov, hviezd, mód. Zrodilo sa na nej more nádhernej, originálnej a rôznorodej hudby. Teoreticky by teda mala byť „number one!“ Je? Ani zďaleka! Len sa pozrime, čo všetko jej stojí v ceste a potom vás možno napadne, že tu dnes niečo nie je normálne. World music stojí v ceste návyk na anglo-americkú hudbu, vypestovaný jej ustavičným, vyše polstoročným nátlakom a omieľaním, vyčačkaným propagandou, vychvaľovaním, slávou a hviezdami. Takisto jej stoja v ceste rozličné zastarené bariéry – rasové, národnostné, náboženské, ideové, generačné. Teraz, zdá sa, že by k nim mohla negatívne prispieť ešte aj utečenecká kríza, sprevádzaná nevraživosťou k migrantom a ich kultúram, obzvlášť k Arabom. (Čiže arabská hudba, zbohom!) World music nie je súčasťou globalizmu, aspoň doteraz nebola, ako o nej nevedno prečo u nás niektorí publicisti píšu. Žeby preto, lebo je akoby vše objímajúca? Globalizmus totiž smeruje k unifikácii, čiže k opaku world music, smeruje k tomu, aby sme všetci počúvali rovnakú hudbu, rovnako sa správali, rovnako obliekali, skrátka, aby sme ochotne konzumovali to, čo pre nás vyrábajú koncerny, nadnárodné korporácie. Je to možné prirovnať k ponuke nekvalitnej zeleniny a ovocia v hypermarketoch a môžete si k tomu ako bonus prihodiť aj hudbu – hypermarketového typu.
Doba bez hudobného esperanta
Éra sixties mala svoju v tej dobe novú hudbu – rock. Priam symbolizoval vtedajšiu mladú generáciu, bol spojený s rôznymi ideami a hnutiami. (Flower power, hippies). Vznikli rôzne nové podoby rocku, jazzu, folku, napríklad: psychedelic rock, art rock, folk rock, hard rock, krautrock, rock opera, afrobeat, jazz-rock, funk, reggae, psychedelic folk. Obdobie seventies malo tiež svoje výrazné nóvum – new wave, punk rock, synth pop, disco, ambient, hip-hop. Roky eighties boli typické rozmachom nezávislej scény, čiže rôznych druhov alternatívnej hudby, žánrami indie pop, dream pop, indie rock, shoegaze. Nineties mali rozvoj world music, nu jazz, folktronicu, chamber pop, folk metal, glitch, IDM, brit pop. Dnešná doba je typická tým, že v nej nevznikol žiadny výrazne nový druh hudby, ktorý by sa stal hudobným esperantom mladej generácie na celom svete. Je to doba zaplavená rafinovane nanucovanou komerčnou produkciou, bohužiaľ dominantnou, pripomínajúcou priemyselnú pásovú výrobu. A to je ďalší zvláštny jav.
Miroslav Potoček
Foto: archív
