Nedávno sa k nám do redakcie dostala knija „Kráľovstvo“, ktorú napísal nórsky hudobník a spisovateľ kriminálnych románov Jo Nesbø. Zaujala nás časť, kde sa hovorí o hudbe, a preto ju publikujeme v pôvodnom znení. Čo z nej vyplýva necháme na posúdení každého z vás.
„Krása, samozrejme, nie je absolútna,“ pokračovala Shannon. „Krása je to, čo my, každý z nás, do nej vkladáme. Krása jestvuje vždy v kontexte, vychádza z predchádzajúcich skúseností, zo všetkého, čo sme vnímali, naučili sa, pochopili. Ľudia vo všetkých krajinách majú sklon myslieť si, že ich hymna je čírou náhodou najkrajšia na svete, že ich mama varí najlepšie, že najkrajšie dievča z dediny je najnádhernejšie na celej planéte. A tak ďalej. Keď sa človek prvýkrát vystaví cudzej hudbe, nelahodí mu. Teda ak je naozaj cudzia. Ak ľudia o sebe tvrdia, že sa im páči, že dokonca milujú hudbu, čo je pre nich celkom nová, hovorí to o ich láske k predstave exotickosti, je to vzrušujúce, dáva im to pocit, že majú empatiu a univerzálne pochopenie, čím prevyšujú iných v svojom okolí. Pritom sa im v skutočnosti páči to, čo podvedome spoznávajú. Nové sa postupne stane súčasťou ich súhrnu skúseností a podmienené učenie, indoktrinácia toho, čo je pekné a krásne, bude zložkou ich estetického vkusu. Začiatkom dvadsiateho storočia začali americké filmy učiť ľudí na celom svete vidieť krásu v bielych filmových hviezdach. A postupne aj v čiernych. Posledných päťdesiat rokov robí ázijský film to isté so svojimi hviezdami. Hoci to je ako s hudbou, ich krása musí byť čosi, čo publikum spoznáva, Ázijčan nesmie byť príliš ázijský, ale musí sa podobať na zaužívaný ideál krásy, ktorý zostáva naďalej biely. Z tohto pohľadu je pojem estetický cit minimálne nepresný. Rodíme sa so zrakom a sluchom, no v otázke estetickosti začíname všetci s čistým stolom. My…“
Zarazila sa. Úchytkom sa usmiala a priložila si pohár k perám, akoby si uvedomila, že sa prihovára publiku, ktoré to zrejme vôbec nezaujíma.
Chvíľu sme sedeli mlčky. Odkašľal som si. „Čítal som, že všetci ľudia, aj izolované kmene, preferujú symetrické tváre. Nesvedčí to o fakte, že to máme vrodené?“
Shannon sa na mňa pozrela. Tvárou jej opäť prebehol úsmev, predklonila sa.
„Možno,“ uznala. „Na druhej strane sú pravidlá symetrie také jednoduché a presvedčivé, že niet divu, ak ich preferenciu zdieľa celý svet. Tak ako sa človek ľahko upne na vieru v cudzie mocnosti, a preto je tiež univerzálna, no nie vrodená.“
„Takže ak poviem, že si myslím, že si pekná?“ Tie slová mi vykĺzli.
Na chvíľu sa zatvárila prekvapene. Potom sa údiv dotkol spusteného viečka a Shannon hovorila ďalej teplým altom, ale s kovovým cvengom. „Buď klameš, alebo si nepochopil základné princípy krásy.“
Uvedomil som si, že som prekročil istú hranicu. „Teda jestvujú princípy?“ spýtal som sa, aby som sa vrátil na správnu stranu.
Zamyslene sa na mňa pozrela, akoby sa potrebovala rozhodnúť, či ma nechá uniknúť alebo nie. „Symetria,“ povedala napokon. „Zlatý rez. Tvary napodobňujúce prírodu. Komplementárne farby. Harmónia tónov.“
Prikývol som s úľavou, že sa rozhovor vrátil do svojich koľají, no vedel som, že sa budem za ten prešľap dlho bičovať.
„Alebo v architektúre, kde sú funkčné tvary,“ pokračovala. „V princípe sú tie isté, napodobňujú prírodu. Šesťhranné bunky úľa. Hrádze bobrov regulujúce vodný stav. Hniezdo ďatľa v dutine, čo slúži ako príbytok pre iné vtáky. Nič z toho nemá byť pekné, a predsa je. Dom, v ktorom sa dobre býva, je pekný. V princípe je to celkom jednoduché.“
Jo Nesbø (foto: Facebook Jo Nesbø)
