Počas posledných štyridsiatich rokov sa Ben Mandelson zaradil k najinšpiratívnejším osobnostiam v oblasti world music. U našich západných susedov sme ho mohli vidieť aj na koncertoch so skupinou Les Triaboliques, dôležitú úlohu zohral ako spoluzakladateľ veľtrhu Womex.
Mandelson bol tiež účastníkom historického stretnutia v Londýne v júni 1987, ktorého cieľom bolo všetky tie africké, indické či európske žánre vrátane flamenca, keltskej hudby a tanga zjednotiť pod jednu strechu. Výsledkom bola rafinovane úsporná kampaň, vďaka ktorej hudobné obchody aj média prijali nový hudobný šuplík zvaný world music. Termín prenikol aj do prestížnych cien Grammy. Tam ho ale od januára 2021 nahradilo označenie Global Music, s trochu nejasným vysvetlením, že predchádzajúce meno zaváňalo kolonializmom.
Menej známe sú Mandelsonove producentské projekty, siahajúce od Madagaskaru a Zanzibaru až do Európy.
V začiatkoch fínskej skupiny Värttinä produkoval jej album „Seleniko“, roku 2005 natočil s Čechomorom album „Co sa stalo nové“. A ešte menej sa vie o jeho začiatkoch s londýnskou skupinou 3 Mustaphas 3, za ktorou stál ľahko cimermanovský (alebo boratovský?) príbeh, začínajúci na Balkáne a končiaci v Londýne. Rodinný klan a zároveň kapela súrodencov Mustaphových z fiktívnej krajiny Szegerely, ktorá je kdesi v Bosne, sa snaží preniknúť do hudobného raja zvaného Anglicko. Ilegálnym migrantom-súrodencom pomáhal ich strýko, Lu Edmods, dnes člen superskupiny Public Image Limited, vtedy známy ako Uncle Patrel Mustapha. Mustaphovia križovali Európu dvadsať rokov predtým, než vznikli európske festivaly world music.
V encyklopédii Rough Guide to World Music sa dočítame: „Boli to mimoriadne progresívni priekopníci, mali pravdepodobne väčší vplyv ako známejší šíritelia Ry Cooder, Paul Simon a David Byrne.“
S Benom Mandelsonom sa rozprával Petr Dorůžka.
Zárodky vašej skupiny 3 Mustaphas 3 siahajú do roku 1982, kedy sa v Anglicku navyše odohral vôbec prvý festival Womad. Tam hrali skupiny z Afriky, Indie či Británie, ale na rozdiel od vás by nikoho z nich by nenapadlo kombinovať napríklad africké nástroje s gréckym bouzouki.
„Pôvodne s nami na bouzouki hral Lu Edmonds, ale týždeň pred turné oznámil, že odchádza k Public Image Limited. Povedal, že na bouzoki teraz hráš ty a nástroj mi vrazil do ruky. On bol v kapele strýkom, takže sme ho museli počúvať. Kúpil som si elektrické bouzouki vyrobené na objednávku, ktoré mi potom zdemolovali British Airways.“
Každý z vás mal orientálne znejúci pseudonym, Vy ste boli Hijaz Mustapha, malo to nejakú logiku?
„Áno, v hudobnej teórii. Keď si predstavíte grécku tradičnú hudbu, tá je modálna a naše mená zodpovedali tomu módu, korešponduje to aj s tureckou hudbou. Hijaz je veľmi často používaný frygický mod.“
V kuloároch sa tvrdí, že vaším vodičom bol ten istý človek, s ktorým ste neskôr založil Womex?
„Jeden z našich prvých kontaktov mimo Británie bolo vydavateľstvo Piranha v Berlíne. A odtiaľ mi prišla ponuka, v čase, keď sa ešte písali listy a posielali poštou: „Milí Mustaphovia, čítal som o Vás v New Musical Expresse, nechceli by ste prísť hrať do Berlína?“ Pozeráme na to s vytreštenými očami. List z Nemecka! List! Našetríme nejaké mince a zavoláme mu? Vyzdvihol nás na letisku s fľašou šampanského. To sa nám potom už nikdy nestalo. Áno, robil nám vtedy vodiča. Bol to, ako sa hovorí, Svengali, strašne silná a uhrančivá osobnosť.“
Akú máte najstaršiu spomienku, ktorá sformovala Váš hudobný postoj?
„Ako chlapec som neskoro do noci počúval rádio. To bola úžasná vec, rádio vám pomôže cestovať na veľa spôsobov. Vysielal tam John Peel a ten hral po polnoci veľa nahrávok z archívov BBC, ktorá tak riešila limit na hudbu chránenú autorským právom. Takže v noci Peel vysielal terénne nahrávky, ktoré nahral britský zberateľ Hugh Tracy v Južnej Afrike, v rokoch 1930 a neskôr. Najväčší objav bol Jean Bosco Mwenda, uznávaný ako priekopník africkej akustickej gitary. Priviedol ma k poznaniu, že hudba vzniká aj za obzorom sveta, v ktorom žijem. To bol zlom, ktorý zmenil moju hudobnú dráhu.“
Spomenuli ste africké gitary. To je dnes veľká rodina štýlov, podmienená tým, že Afričania nenadväzovali na západné tradície, ale na hmatník gitary prenášali to, čo hrali africké tradičné citary a iné nástroje?
„To je pravda, ale len čiastočne. Je tu ďalší faktor: gitara bol jeden z mnohých importov z vonku, rovnako ako gramofón. Rastúca stredná trieda bola pre také importy dobrým odbytiskom, gitara bola symbol modernity. V Afrike sa napríklad dobre predával country & western, najvplyvnejšou osobnosťou bol pre Afričanov Jimmie Rodgers, spievajúci brzdár, prototyp trubadúra s gitarou. Tá predstava sa hlboko vryla do kultúry v Západnej i Južnej Afrike, ktoré boli britskými kolóniami. Gitara sa stala mostíkom medzi tradíciou a modernosťou. Čo motivovalo ďalšie africké gitarové štýly. Niektoré z nich inšpirovala havajská gitara. Žiadne miesto na svete nie je dokonale izolované.
Poďme sa teraz pozrieť na Vaše producentské projekty. Charlie Gillett, kedysi jeden z najrešpektovanejších mužov hudobného vysielania BBC hovoril, že sú výrobcovia, ktorí každému projektu vtisnú svoju pečať. A potom sú „neviditeľní producenti“, ktorí sa akoby držia v pozadí, ale pritom majú úžasne široké pole pôsobnosti.
„Tomu sa v angličtine hovorí kompliment so skrytým ostňom. Charlie Gillett bol človek so širokým rozhľadom, tvrdil že world music nie je niečo, čo začalo roku 1987, kedy ten termín vstúpil do mainstreamu, ale dávno predtým, keď prišiel rock and roll či blues. Ja som vyprodukoval veľa albumov, začal som ešte než som sa mal odvahu sa pod tie projekty podpísať svojim menom. Ako prvá pod mojím menom vyšla približne v roku 1987 nahrávka zo Zimbabwe, Stella Chiweshe. Charlie má pravdu, je to ako s filmovými režisérmi, kde výsledok pramení z jeho osobnej vízie. Druhý prípad je predstaviť umelca tak ako je a tie jeho črty zvýrazniť, vystihnúť, čo je dôležité. Zdôrazniť všetky klady umelca prínosným spôsobom. Objaviť aj kvality o ktorých on sám ešte nevie. Môj prístup je: Netočím svoj album, ale album toho umelca. Ten ide s kožou na trh a ak potom nepovie, som na tú nahrávku pyšný, tak som ako producent sklamal.“
Producent musí byť transparentný, a pritom robiť rozhodnutia, ktoré budú v prospech umelca, aj proti jeho vôli. Veľkú časť producentských projektov som urobil pre Globestyle, vrátane kontraktov, fotiek, prenajímal som štúdio, muzikantov, robil mastering. Áno, chcel som aby vynikla identita umelca, preto som najprv svoje meno neuvádzal.“
Aké to bolo v roku 1986 vycestovať na Madagaskar, získať kontakty na umelcov a vytvoriť poľné nahrávacie štúdio?
„Teraz je celkom ťažké si to predstaviť. V tom čase neboli žiadne mobily ani počítače, telefónne hovory sa v Afrike objednávali týždne dopredu. Keď sme prišli na miesto, museli sme sa spoliehať na lokálny transport, dopraviť sa cez horské hrebene do vnútrozemia, museli sme sa vedieť dohovoriť, mať so sebou hotovosť aby sme im zaplatili. Pritom dosť často vznikajú kultúrne bariéry, ktoré s vlastným hudobným výkonom nemajú nič spoločné, ale musíte ich riešiť. Aký z toho máte zisk vy? Prečo to robíte? Vyjednávanie, otázky etické. Vtedy v 80. rokoch sme museli bojovať aj na domácom fronte, hudba z Madagaskaru zaujímala len málokoho. Vždy sme to robili z pozície nezávislého labelu, nikdy za nami nestál žiadny magnát s balíkom peňazí, takže sa naučíte pracovať s limitovaným rozpočtom. Ale už vtedy sme natáčali digitálne, na vtedajšiu dobu sme boli veľmi progresívni, snažili sme sa hľadať a myslieť modernou cestou.
Konkrétne Madagaskar bol náročný test. Spomínam si, ako sme cestovali s páskovými magnetofónmi cez colné odbavenie. Na letisku v Káhire nám ich chceli zabaviť, páska bola dvojpalcová a oni si mysleli, že to je film že a chceme prepašovať niečo ilegálne. Keď sme tam dorazili, mali sme jasno s kým chceme natáčať, ale všetci nás odmietali. Čoskoro sme zistili prečo. Pred nami tam bola partia z inej európskej krajiny, so štátnou podporou, tí odchytili všetky miestnych umelcov, nedali im žiadne tantiémy, a potom usporiadali veľkú afterparty s množstvom celebrít, ale muzikantov nepozvali. Nečudovali sme sa, že sú naštvaní. Nejakú dobu trvalo, než sme získali ich dôveru.“
A teraz sa z Afriky presunieme do Londýna. Je rok 1987, v krčme v Islingtonu sa zišli nezávislí producenti a ďalší hudobní profesionáli, ktorí pracovali s hudbou stojacou mimo anglosaský svet.
„Tá krčma sa volala Empress of Russia, tiež to bol folkový klub, čo je špecificky britská vec, mávali sme tam schôdzky už skôr. Bolo nás celkom 34 ľudí, zišli sme sa tam s potrebou sa dohovoriť, ako tej hudbe budeme hovoriť. Aby naše aktivity mohli prežiť, bolo potrebné tie roztrieštené žánre z celej planéty spojiť do jedného šuplíka. Hudobný svet sme vnímali ako konkurenčný boj, všetci tí giganti sa snažili expandovať na úkor ostatných a ovládnuť čo najväčší podiel na trhu. My ako nezávislí sme mali jedinú voľbu, spojiť svoje sily, hovoriť jedným hlasom, aby sme v tej konkurencii obstáli. To je dnes princíp celkom bežný v on-line svete, kde sa globálne združujú fanúšikovia s podobným vkusom a tým pádom sú viditeľnejší. Ale to v roku 1987 ešte nefungovalo. Museli sme sa teda zísť fyzicky, v jednej miestnosti a hľadať spoločnú perspektívu. Celkom to bol reťazec štyroch schôdzok. Hudobnému svetu sme ponúkli termín world music ako strešné označenie pre všetky tie exoticky znejúce žánre, každý sme prispeli tuším 50 librami a financovali mediálnu kampaň. Tá trvala tri mesiace, bola zameraná na obchody s nahrávkami, vtedy sa hudba predávala ešte na vinylových LP, ktoré boli rozdelené do priehradiek. A my sme do tých priehradiek vymysleli separátor, ktorý tú našu hudbu oddeľoval od ostatných žánrov, názov znel world music. Nadviazali sme s obchodmi kontakt, každý dostal oddeľovaciu doštičku vo formáte LP zadarmo a zakomponoval ju do svojich regálov. Teraz o 33 rokov neskôr je to stále inšpiratívna téma, debaty okolo world music sú niekedy zaujímavé a zábavné, inokedy hysterické a ironické. Cieľom bolo vymyslieť názov, vytvoriť platformu, vďaka ktorej sa navzájom dohodneme. Každý sa k tej hudbe môže slobodne vyjadriť a povedať že ju miluje alebo nenávidí.“
Petr Dorůžka www.doruzka.com (foto: Róbert Gregor a 3 Mustaphas 3)
