Rytmus vládne, sme planéta rytmov
Otvorene priznávam, že po rokoch môjho sledovania diania v hudbe mi všeličo začalo liezť na nervy, obzvlášť to, čoho je všade najviac a donekonečna sa opakuje. A najviac sa opakuje rytmus – vládca pudovej stránky nášho vnímania hudby. Presnejšie povedané, určité rytmy. Niekedy mám pocit, že žijem v dobe zavalenej lavínou bubnovania. Navyše, čoraz viac zjednodušovaného až na úroveň bubnovania neandertálcov. Neviem síce, ako bubnovali neandertálci (zrejme nie tak, ako v miliónovom hite skupiny Hotlegs (10cc) – Neanderthal Man / 1970,
ale voľajako asi bubnovali a pravdepodobne ani zďaleka nie tak majstrovsky ako najlepší dnešní bubeníci. Povestné „duc duc duc“ je pre mňa natoľko neprijateľné, že ho znesiem len chvíľu, a to sa musí okolo neho ešte diať aj niečo, čo má spoločné s hudbou. Tanečné rytmy sú najviac unifikované – celosvetovo. Je to prirodzené, do značnej miery podliehajú tanečným štýlom, módnym i staromódnym, ich normám pre kroky a pohyby na parkete. Prižmúrim teda ľavé oko (pravým sa mi zle prižmuruje) nad rytmami tanečnej hudby a kladiem si otázku, ktoré sa mi javia ako najlepšie? Ktoré? Tie, ktoré sú najtemperamentnejšie a zároveň zvádzajú k tanečnej kreativite. A to sú … A to sú väčšinou rytmy Latinskej Ameriky. Samozrejme, že mnohé sú tiež unifikované, no okrem bubnov v nich počuť perkusie. Juhoamerickí perkusionisti viac-menej hrajú, nie len strojovo mlátia na bicie nástroje „bum – čvach, bum – čvach!“ Žiadne šliapanie kapusty!
Vždy som mal pocit, že keby som mal čo najjednoduchšie graficky znázorniť typické bubnovanie Juhoameričanov, znázornil by som ho vlnovkou. Nepôsobí totiž tak, ako keď sa z vreca rozsypú „krumple“. Juhoamerické rytmy ako keby mali život, vlastnú energiu, čosi ako perpetuum mobile. Mne evokujú gracióznosť, ohybnosť, vlnitosť. V rockovom spôsobe bubnovania cítim viac svaly, energiu, nátlak, v juhoamerickom cit, temperament, uvoľnenosť. Napokon, poriadne bicie nástroje sa do Európy dostali z Orientu. V Južnej Amerike sa potom uchytili viac ako v Európe a spolu s nástrojmi Indiánov, a privezených černošských otrokov, tam z nich vznikol gigantický arzenál rozličných bicích nástrojov, ktorý dodnes nie je úplne preskúmaný.
Na tému rytmus je možné viesť nekonečné rozhovory, písať nekonečné články, muzikologické traktáty. Rytmus je v nás, okolo nás, je súčasťou života, prírodných zákonov. Pravdepodobne sa k téme rytmus ešte v budúcnosti vrátime z iných uhlov pohľadu. Dnes máme na programe latinské rytmy. Je ich mnoho, niektoré sú rýchle, niektoré pomalé, ako v piesni Chan Chan, slávnych Buena Vista Social Club. Veľká brazílska hviezda, spevák, skladateľ, bubeník Carlinhos Brown, ktorý je u nás fakticky neznámy, má najpitoresknejšiu batériu bicích nástrojov, hrá na všetko, načo sa hrať dá, vrátane pisoára, v jeho skupine bubnovalo počas jej vystúpení v uliciach 1000 bubeníkov.
O rytmoch v hudbe sa všeličo hovorí. Napríklad, že každý má svoj obľúbený rytmus. Možno je to prirodzené, dané od narodenia, povahou. Možno je to vplyvom zvyku, prostredím. Aký je váš obľúbený rytmus?
Miroslav Potoček
