Mnohým poslucháčom vo svete sa už dostala pod kožu zvláštna hudba zo zamrznutých stepí severnej Škandinávie v podaní nórskej speváčky Mari Boine. Atmosféru laponskej krajiny a dedičstvo jej obyvateľov zachytáva v pesničkách, ktoré zaujmú vďaka svojej lyrike a príťažlivosti melódie. Civilná interpretácia nemá ďaleko od účinkov šamanského zariekania. Piesne čo hladia, plačú, liečia a prinášajú nádej.
Charizmatická šesťdesiatnička Mari Boine pretavuje do melódií a textov svojich piesní najvnútornejšie pocity. Keď začala robiť hudbu, cítila, že je pre ňu terapiou a nepremýšľala nad tým, či ju raz budú počúvať tisíce ľudí. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, na začiatku jej umeleckého pôsobenia, stál smútok. Smútok nad úpadkom kultúry Sámov a nad tým, že deti v nórskych školách zabúdajú na tradície svojich otcov. I samotný názov oblasti „Laponsko“ vznikol ako pejoratívne označenie ich územia. Sámovia boli (podobne ako pôvodné obyvateľstvo Ameriky) kultúrne zaznávaní, utláčaní, ich kultúra bola decimovaná pod vplyvom kolonizátorov a misionárov. Mari Boine vyrastala v malej dedinke Gamehhisnjarga, pri severnom polárnom kruhu na najsevernejšom cípe Nórska. Tak ako iné sámske deti, i ona chodila do školy, kde bol jej rodný jazyk považovaný za podradný a piesne, ktoré k nim odpradávna patrili, boli kresťanskými misionármi vyhlásené za pohanské. Neustále však cítila spätosť s históriou svojho národa. Ku kresťanstvu ju viedli i rodičia a jej prvé stretnutia s hudbou boli prostredníctvom žalmov. Jej jediné hudobné vzdelanie pozostávalo z načúvania spevu svojich rodičov a spievania na bohoslužbách. No už vtedy jej spev učaroval. Tradičné sámske piesne vypovedajú o dejoch, krajine alebo ľuďoch, a to v charakteristických tónoch, zvaných „joik“. Je to melodický vokálny prejav bez slov, ktorým vyjadrovali pocity, city a duchovno. Boli to zvukom maľované ľudské portréty, zvieratá, príroda a deje v nej. Tóny joik, plné túžby a melanchólie, otvárali dvere fantázii a spiritualite. Mari Boine spája túto špecifickú melodiku s melodikou kresťanských piesní, obe sú hlboko zakorenené v jej vedomí. No dotýka sa i šamanských tradícií a cez tieto sa ponára do hĺbok spirituality. Šamanstvo, duchovno, odovzdávanie pozitívnej energie, pocity i hlboké city, v tom všetkom sprostredkúva dotyk s tajomným a neznámym. Aj preto svoje vystúpenia považuje sa skutočné stretnutia človeka s človekom, plné vzájomného zdieľania emócií.
Hudba Mari Boine vzniká intuitívne. Prináša myšlienku, nápad, ktorý nie je produktom premýšľania, ale intuície. Bez znalosti teórií aj bez hudobného vzdelania vznikajú nové námety a zvuky, v ktorých je veľký kus z jej vnútorného sveta. Spolupracuje s hudobníkmi s rôznym kultúrnym zázemím a pritom prenikajú do piesní charakteristické hudobné prvky z iných kútov sveta. Zvuky basovej gitary, saamskej gitary, peruánskej charango gitary, klávesových nástrojov, afrických bubnov, indickej flauty, či arabských huslí – táto pestrofarebná zmes nástrojov napriek všetkému sprostredkúva poslucháčovi autentickú a originálnu nórsku hudbu. Je kombináciou výrazových štýlov jazzu, rocku, tradičných sámskych chorálov a rôznych etnických štýlov z Južnej Ameriky a Afriky. Tak vzniká nezameniteľná lyrika Mari Boine, ktorej hudba je často spájaná s prívlastkom world music. Jej debutový vyšiel pod názvom Jaskatvouda Manna (1985). Komerčný úspech ale dosiahla až tým nasledujúcim Gula Gula (Čujte, čujte) , ktorý prišiel na svet v roku 1989. V roku 1993 s albumom Goaskinviella získala prestížne celonárodné ocenenie – nórsky ekvivalent Grammy. Na základe týchto úspechov dostala v roku 1994 objednávku zložiť hudbu pre Vassajazz Music Festival. Mari Boine sa tejto príležitosti chopila a piesne, ktoré odzneli na festivale, sa stali základom pre jej ďalší album Leahkastin (1994). O štyri roky neskôr nahrala album s názvom Bálvvoslatjna / Room of Worship (1998).
V roku 2002 sa vrátila na scénu s ďalšími dvoma albumami Eight Seasons a Remixed, na ktorých ponúkla poslucháčom svoje najobľúbenejšie skladby v remixovaných verziách. K spolupráci si prizvala také významné osobnosti ako Bill Laswell a Jah Wobble. Po CD Odda Hamis z roku 2001 sa stal titul It Ain’t Necessarily Evil druhým albumom s remixami jej skladieb. Na tvorbe tohto albumu spolupracovali špičkoví umelci a producenti. Výsledkom boli remixy vybraných skladieb z posledného obdobia, najmä z albumu z roku 2006 Idjagiedas. Za pozornosť stojí tiež originálna skladba a tematická pieseň k filmu nórskeho režiséra Nilsa Gaupa The Kautokeino Rebellion (Vzbura v Kautokeino). Hudbu Mari remixovali a nové znenie jej skladieb na album priniesli švédska formácia The Knife, známy berlínsky producent Henrik Schwarz a nórske skupiny 120 days, Mungolian Jetset (DJ Strangefruit and Knut Saevik) a Mental Overdrive (Per Martinsen).
September 2009 bol ďalším významným dátumom v jej umeleckom živote. Na pultoch obchodov sa objavil priaznivcami dlho očakávaný nový album Čuovvga Áirras (Sterna Paradisea). Pieseň s rovnomenným názvom mala hypnotickú melodiku. Bola postavená na vokáloch, ktoré boli len jemne podfarbené hudbou. Melancholické a zádumčivé tóny vyvolávali duchov slnka a texty piesní boli plné rozporov a protikladov, tak ako svetlo a tma, ktoré patria k životu. V roku 2011 jej diskografiu obohatila kompilácia najväčších hitov a v roku 2013 koncertný album Gilve gollát – Sow Your Gold.
Na novom albume See The Woman spieva Mari Boine tentoraz svoje piesne prekvapivo v angličtine. Jej hudba nadväzuje skôr na tradície severského indie popu a počuť v nej viac elektroniky. Čo ale zostalo, tak to je jej jedinečný hlas a hypnotická sila jej hudby.
Mari Boine je perlou medzi severskými umelcami. Jej piesne majú jednoduché texty, ktoré však siahajú hlboko do ľudskej duše. Dokáže osloviť poslucháčov svojou prirodzenou vnútornou silou, nie je odkázaná na agresívnou reklamu a je len na nás, či sa jej hudobnej terapii podrobíme.
Pôvodný text „Silný žiaľ čistí myseľ“ pre Nový Populár 2/2009 napísala Natália Blahová.
Pre newmodelradio.sk so súhlasom redakcie NP upravil a doplnil Róbert Gregor.
