PUNCH BROTHERS – THE PHOSPHORESCENT BLUES (NONESUCH 2015)
Možno si poviete, progres sem, progres tam, bluegrass je bluegrass, jasne ohraničený country and western music. Lenže hudba americkej skupiny Punch Brothers je … no, je to síce bluegrass, lenže neslýchaný. Keby ho počuli vyznávači klasického bluegrassu, asi by vytiahli kolty. Už samotný fakt, že jeho tvorcovia Punch Brothers patria k brooklynskej hudobnej scéne, naznačuje, že s tým ich bluegrassom to bude voľajako inak. A skutočne aj je. Akoby ho komprimovali do zvláštneho hudobného formátu spolu s elektronickou hudbou, folkom a všelijakými inými štýlovými prímesami nad ktorými poletuje duch slávneho albumu The Beach Boys – Pet Sounds. Ten je dnes inšpiračným pilierom veľkej časti experimentálneho pesničkárstva. A keď ešte k tomu prirátame, že ich najnovší album The Phosphorescent Blues produkoval T Bone Burnett (Bob Dylan, Elvis Costello, Los Lobos), tak sa začnú črtať obrysy magnetu príťažlivosti.
„Boli sme od radosti bez seba, keď T Bone Burnett súhlasil, že s nami bude nahrávať“ – Punch Brothers. Na koncertoch hrajú prevažne na akustické hudobné nástroje a napriek spontánnosti pôsobia trošku akademicky a občas pripomínajú klasickú vážnu komornú hudbu. (A veru aj predvádzajú svoje krkolomné verzie diel klasikov, napríklad Bacha). Na albumoch však niektoré ich skladby znejú inak, rockovejšie, masívnejšie a modernejšie. Obzvlášť na tomto najnovšom. Hneď prvá, úvodná skladba Familiarity je členitá, menia sa v nej tempá, nálady a začína v štýle folktronica. Skrátka, noví Punch Brothers sú vhodní aj na sústredené počúvanie v tichom prostredí. Žiadne ťažkotonážne hlukové valcovanie nehrozí. Ani nie je veľkým prekvapením, že ich má rád Paul Simon.
Miroslav Potoček
