Zoufris Maracas – Chienne De Vie ( Banco Music 2015 )
Poľský spisovateľ Jan Parandowski napísal vo svoje knihe Alchýmia slova zaujímavú myšlienku: Duchom úteku je poznačená veľká časť literatúry.
To on láka do ďalekých exotických krajín nielen autorov dobrodružných románov, ale aj básnikov, ktorých sa zmocní čaro Orientu ako v romantizme. On ukazuje cestu historickým dielam, on uvádza do eposu, ktorý tuláckemu rojkovi zaistí domov na dlhý čas. Mickiewicz jasne hovorí o úteku zo svojho prostredia. Táto myšlienka o úteku je aplikovateľná aj na mnohých hudobníkov, a to nielen z oblasti klasickej vážnej hudby z obdobia romantizmu, ale aj na hudobníkov súčasných. Samozrejme, najmä z oblasti world music, lounge music – akustickej i elektronickej. Útek zo všednosti má mnoho spoločného nielen s exotizmom, ale aj s rozprávkovosťou, fantazijnosťou, historizmom. Veľký zmysel pre exotizmus a romantizmus majú Francúzi. Je to podmienené ich históriou, tradičným stykom s kultúrami ďalekých krajín, ktoré sa dostávali do Francúzska aj cestou kolonializmu a prisťahovalectva.
Francúzska hudobná scéna je do značnej miery multikultúrna. Príkladom je aj album Chienne De Vie (Psí život / Suka život), ktorý práve teraz vyšiel francúzskej skupine Zoufris Maracas.
Sociálne odbojné piesne v humornom podaní, podfarbené mexickou hudbou, brazílskou, africkou, kapverdskými rytmami, reggae, rumbou, calypsom, cigánskym swingom, zodpovedajú dlhoročnému trendu nezávislej scény románskeho sveta. Sú teda aktuálne, no podobných je dnes už ako maku. Zoufris Maracas však žnú ovácie medzi hudobnými publicistami a stúpa im aj renomé v komerčnej oblasti.
Zoufris Maracas vznikli v roku 2007. Ich mozgom sú dvaja Vincentovia. Vincent Sanchez, prezývaný Vin a Vincent Allard, prezývaný Micho. Prvý raz sa stretli ako 15 roční pri hracom automate. Vin po skončení strednej školy cestoval po Afrike ako amatérsky filmár a hudobník. Po návrate do Paríža hrával s Michom v metre. Potom založili s ďalšími tromi muzikantmi kapelu Zoufris Maracas. (Slovo zoufris je špecifické pomenovanie alžírskych robotníkov vo Francúzsku). Ich prvý album Prison Doree vyšiel v roku 2012. Novinka Chienne De Vie ho prekonáva v rozmanitosti. Začala vznikať v Mexiku, no inšpirácie prechádzajú svetom rôznych druhov hudby, napríklad v piesni Nanotechnologie spieva hosť, spevák a hudobník z Jamajky, predstaviteľ originálnej reggae world music – Winston Mc Anuff. Stačí spomenúť nanopotraviny a hneď je jasné kam text tejto piesne mieri. A čo by bolo možné albumu Chienne De Vie vytknúť? Vinov spev je príliš naratívny, rozprávačský, hlas všedný, akoby plochý – dojem viac kazí ako vylepšuje. Skladby majú síce pestré aranžmány a celkovo pôsobia príjemne, no chýba im melodickosť veľkých evergreenov.
Ak Francúzom niekto vytýka chrlenie záplavy slov s hereckým prednesom, tak oprávnene. Na poslucháča, ktorý nerozumie po francúzsky môže z toho ľahko doľahnúť nuda. Čo by ale zároveň mohol byť dôkaz, že hovorené, recitované, „rapované“ slová samy o sebe nestačia vyvolať plnohodnotný hudobný zážitok.
Miroslav Potoček (foto: press)
