Beach House – Depression Cherry (Bella Union – Sub Pop / 2015)
Beach House začínali vynikajúco. Ich prvý, rovnomenný album z roku 2006 obsahoval niekoľko piesňových skvostov.
Potom to už s ich skladbami išlo z kopca. A div sa svet, ich úspech išiel … hore kopcom! Čím boli ich albumy slabšie, tým viac sa o nich hovorilo. Niežeby boli zlé, to nie, ale nevyčnievali vysoko nad priemerom. No perfektne zapadali do rozšíreného ponímania o tom, akoby mal znieť indie dream pop.
Dovolím si to tvrdiť na základe poznania stoviek osobných albumových rebríčkov poslucháčov hudby z celého sveta. Z nich bolo evidentné, že Beach House vysoko bodovali medzi poslucháčmi hudby anglo-americkej nezávislej scény, hlavne tej, ktorá je a bola vždy založená predovšetkým na zvuku, „sounde“.
A to je paradoxné, pretože sound Beach House nie je nový, ani príliš originálny.
A ešte to má aj ďalší paradox. Beach House tvrdia, že sú posadnutí piesňami a nepáči sa im, že ľudia teraz nechcú počúvať piesne, ale iba zvuk. Zvláštny názor, pretože teraz ich hudba pôsobí opačne, tak, že im záleží viac na zvuku, ako na piesňach hodných veľkých trubadúrov 21. storočia. I keď, samozrejme, v porovnaní s bežným hudobným balastom sú božskou ambróziou.
Keď som počúval tento ich najnovší album, zo skladby na skladbu som pri ňom vädol.
A hovoril som si: toto je tak rafinovane podlízavé, nasmerované na určitý typ poslucháčov alternatívnej hudby, že to zhltnú snáď aj s navijakom. Stále mi to pripomínalo Cocteau Twins. Nie spevom, zvukom. A potom mi svitlo, jasné, veď album Depression Cherry bol nahrávaný pre label Bella Union, ktorému šéfuje Simon Raymonde, člen Cocteau Twins. Automatické bicie pôsobia strnulo, chladne. Zvyšujú dojem únavnosti, strnulosti, stereotypnosti.
Pre mňa, ako pre poslucháča oceánu podobnej hudby v minulosti, niekedy i lepšej, je tento hudobný počin francúzsko-americkej dvojice Victoria Legrand, Alex Scally – ako to povedať, aby som sa náhodou nikoho nedotkol – skrátka, málo príťažlivý.
Od Victorie očakávam viac, keďže jej strýko je legendárny francúzsky skladateľ Michel Legrand. Mám z toho pocit, že toto už nie je o skutočnej nezávislosti, ale o súkaní skladieb podľa zaužívaného vzorca v snahe udržať si nadobudnutý komerčný úspech.
Keby som mal album Depression Cherry hodnotiť počtom hviezdičiek od jednej do piatich, vysádzal by som ich tri. S prižmúrením oka. Pekný zvuk mámi a … omámi. Mucholapka. A muchy na ňu sadajú. No hudba nie je iba zvuk. Je to organizovaný zvuk. Organizovaný do hudobnej skladby. Trvalo to tisíce rokov, kým sme sa k nej dopracovali. Vážme si dobré skladby. Čiže aj dobré piesne, pretože aj to sú skladby. A nie je ich ľahké zložiť a realizovať do konečnej podoby.
Miroslav Potoček (foto: press Beach House)
