BATTIATO / PINAXA – JOE PATTI’S EXPERIMENTAL GROUP (Virgin 2014)
K tomu, čoho sa najviac desím, patria všeobecne prevládajúce mienky. Mnohé sú … čudné. Neraz je za nimi reklama, nie poznanie. V politike (Mečiarizmus) a v hudbe … príklady by zaplnili miesto pre desať takýchto recenzií. Hovorí vám niečo názov The Teens? Mne áno, pretože v niektorých hitparádach vytlačili z prvého miesta Pink Floyd. Päť miliónov predaných platní počas 4 rokov. Dnes po nich neštekne ani pes. Tobôž hudobný kritik. Jedna z prevládajúcich mienok v hudobnej sfére, ba priam heslo, hlásalo voľakedy „NEVERTE NIKOMU NAD TRIDSAŤ ROKOV!“ Modernú, dobrú hudbu môžu vraj tvoriť len mladí. Áno, v revolučnej ére sixties malo toto heslo aké-také opodstatnenie. Hoci v práve starší hudobník by teoreticky mohol vytvoriť niečo v pozitívnom zmysle veľké, lebo má skúsenosti. A aj to tak často je. Ideálny príklad? Teraz? Franco Battiato. Talian. Niečo, ako vlajková loď talianskej hudby. Spevom možno pripomína väčšinu Talianov, ale hudbou zasiahol až k pojmom John Zorn, Brian Eno, Philip Glass. Predok elektronickej hudby.
Teraz sa po dlhých rokoch symfonicky ladených skladieb vrátil k elektronike. A poráža na hlavu väčšinu súdobých „elektronikov“. Nie modernosťou, kvalitou. „Musím vás varovať. Viete čo vás na mojom novom albume čaká?“– hovorí Franco. A pritom sa smeje. Priam škodoradostne. A teraz sa smejem aj ja, keď som si ho vypočul. Je to skrátka gól. Bože, takmer 70 ročný dedko a takáto experimentálna hudba? Pritom krásna, nadčasová. Hrozia zimomriavky. Názov jeho najnovšieho albumu Joe Patti’s Experimental Group je zavádzajúci. Každý sa pýta, kto je to Joe Patti? Človek by predpokladal, že je to nejaký Francov nový spolupracovník, samozrejme experimentátor na entú. Pritom je to názov predajne rýb jeho strýka, ktorý sa kedysi presťahoval do USA. Živý, existujúci Francov spolupracovník je iný experimentátor, zvukový inžinier Pino „Pinax“ Pischetola. Spolu podnikli výlet celým obdobím Francovho umeleckého života, pamätajúceho vývoj hudby od polovice 20. storočia až po súčasnosť. Všetko na báze prednostného využitia syntetizátorov, klavíra a občasných orchestrálnych pasáží. Samozrejme aj s Francovým spevom. Ten znie mlado. Takže poslucháč, ktorý by nevedel s kým má tú česť, by si mohol myslieť, že počúva hudbu nejakého mladíka. Franco však uvádza svoj prístup k elektronickej hudbe na jeho pravú mieru slovami „Elektronická hudba nie je v mojich skladbách najdôležitejšia, ale mystika“. A je to aj jasne počuť. Najmä v skladbe Omaggio A Giordano Bruno. To je hotová hudobná špirála stúpajúca k nebu. Dávno som nepočul takýto album elektronickej hudby. Môžem sa do nej ponoriť, stratiť z tohto sveta a príjemne relaxovať.
Miroslav Potoček
