Lambchop – Flotus (Merrge Records / 2016)
Američanov Lambchop som zažil naživo. Na koncerte. Publikum však bolo počas ich vystúpenia nekoncentrované, netrpezlivo čakalo na hlavnú hviezdu večera – skupinu Calexico.
Predskokani to majú už tradične väčšinou vopred prehraté. Navyše, Lambchop sú akoby kvintesenciou pomalej hudby. Predstavte si malátne piesne nasiaknuté folkom, alternatívnym country. Boli by účinné popri popíjaní kávy v pokojnom bistre. Situácia teda vyzerala tak, ako keď ľudia prídu do kina na naháňačku s najrýchlejšími obrátkami a namiesto nej sa na plátne objaví komorný psychologický príbeh o láske. A tak koncertná sála miestami začala pripomínať zaľudnené nástupište pred príchodom meškajúceho vlaku. Napriek tomu, Lambchop na mňa urobili dojem. Odvtedy som si ich zobral na mušku. Písal sa rok 2008 a novotou práve voňal ich album OH (Ohio).
Od roku 1994, keď im vyšiel prvý album, majú povesť čelných predstaviteľov americany, alt-country, chamber popu.
I keď veľký komerčný úspech nemali, iba chválu kritikov. Lenže … Teraz sa hudba Lambchop zmenila. Otočili sa k iným zvukom – elektronickým. Už nemajú v popredí pedal steel gitaru. A hoci ich spevák Kurt Wagner, prezývaný „starý blázon“, má príjemný zamatový barytón a osobitý spevácky prejav, používa … vokodér! Akoby dehonestoval sám seba a podráždil elektronikou Nashville – ultra tradicionalistickú mekku country music, odkiaľ Lambchop pochádzajú. Niektoré ich skladby sú dlhé, neobvykle štruktúrované, zavanú krautrockom, synthpopom, ba miestami i lounge music.
Mám rád, keď sa v hudbe odohráva niečo nové, alebo aspoň originálne a zároveň „beautiful“.
A niektoré nové skladby Lambchop by veru mohli byť predohrou ku vzniku celkom nového štýlu, zatiaľ, samozrejme, nepomenovaného. The Hustle, záverečná skladba albumu Flotus ma prekvapila. Nie dĺžkou (trvá 18 minút), ale kompozíciou a štýlom. Dievčatá a chlapci, dámy a páni, vypočujte si tento „track“. Áno, track, pretože to nie je žiadna kompozične náročná skladba, viac-menej má charakter náhodného experimentu vystreleného spakruky, zároveň najstereotypnejšieho, aký som tento rok počul v rámci piesňovej tvorby. Fakticky by to mala byť nuda pred ktorou by človek rád unikol (ak by sa inak nedalo, hoci aj výskokom z okna), no pritom ma … dráždi, vyzýva k počúvaniu. Ak mám byť úprimný, tak musím napísať nasledovné. Skončilo to, nič si z toho nepamätám, ale chce sa mi to počúvať znovu. Chápete to? Lebo ja to nechápem. No možno nájdete vysvetlenie, keď si to vypočujete. Skladby z albumu Flotus zatiaľ neboli k dispozícii v adekvátnych videoklipoch, preto sme ako ukážky tvorby Lambchop, použili skladby z ich staršieho repertoáru.
Miroslav Potoček (foto: press Lambchop)
