Robert Plant and the Sensational Space Shifters – Lullaby and … the Ceaseless Roar Nonesuch / 2014
Robert Plant. Moja slabosť. Priznávam – nostalgia. Veď som ho prvý raz počul niekedy pred 44 rokmi! Keby mi vtedy povedal hoci aj veštec, že tu bude ešte aj v roku 2014 a bude sa držať v prvej línii hudobníkov s veľkou umeleckou váhou, neuveril by som. Ale Robert nie je mojou slabosťou „len“ z nostalgie. Áno, samozrejme, nemá už taký hlasisko, ako v začiatkoch Led Zeppelin. Ale spieva dobre a je to pán rocker. I keď s tým slovom rocker by som asi nemal šibrinkovať. Isteže … „je“ rocker. Lenže nie z obyčajného cesta.
V jeho žilách koluje blues, folk. V posledných rokoch aj world music. (Prepáčte, nebudem písať o tom, kto je to Robert Plant. To ako keby som písal o tom, kto je Paul McCartney, alebo kto sú Depeche Mode). Poďme teda k veci. Má nový album! Lullaby and … the Ceaseless Roar. Už po prvých tónoch mi začalo búchať srdce vzrušením. Pretože … ako to vyjadriť? Skrátka, sila. Znie aktuálne. Originálne. Presne tak, ako to predznamenali Robertove nedávne koncerty v štýle, ktorý by snáď bolo možné nazvať world music rock. Ale čo to urobil s hlasom?
V úvodnej skladbe Little Maggie totiž znie takmer chlapčensky. A ten sound celého albumu! Moderný, zároveň prehistorický. Akustika, elektronika, bendžo, gitary, tie nemilosrdne režú ako bluesová píla. Miestami sa ozývajú africké motívy. Robert je veľkým podporovateľom afrických skupín púštneho blues. Jeho kapela hrá suverénne. Je v nej Justin Adams (gitary, bendir, djembe, tehardant, sprievodný spev), bez neho by ten africký feeling asi tak famózne nevyznel, a je v nej aj gambijský griot Juldeh Camara (africké husle riti). Počuť klávesy, slučky, moog, omnichord, kontrabas, tabal. Deväť skladieb z jedenástich zložil Plant. Aj produkoval. Darmo sa namáham určiť, ktorá sa mi páči najviac.
Všetky sa mi chce počúvať znovu a znovu. „Keď som začínal skladať pesničky s ľuďmi, ako Jimmy Page, John Paul Jones, len som sa snažil, aby sme sa pripojili k vtedajšej dobe. Použil som to, čo som sa naučil od Howlin´ Wolfa. Teraz mám k dispozícii celý index štýlov, dúhu vplyvov“ – hovorí Plant. To je práve nádherné, že nezostal stáť na jednom mieste. Žije aj hudbou dnešnej doby, nielen hudbou minulosti. A vie prítomnosť a minulosť prirodzeným spôsobom spojiť. A vie narábať aj s dôležitým faktorom rockovej hudby – s tranzom. Ale aj s atmosférou. Tá je nasiaknutá množstvom rozličných hudobných, výrazových i myšlienkových vplyvov – flower power, folk, baladickosť, mystika, tishoumaren – blues rock Tuarégov, psychedélia, keltská hudba, britpop, odkazy na sound Portishead ( v jeho kapele k tomu prispel John Baggott, ktorý hrával s Portishead ), ale aj sound Massive Attack (Billy Fuller / CD Massive Attack – Heligoland).
Nevšimli ste si v predchádzajúcich slovách nič? Niečo v nich chýba. Niečo, čoho bol Robert Plant v rockovom praveku súčasťou a bohom. Hard rock! Nie žeby v jeho nových piesňach vôbec nikde nebol. Je. Ale nie ten zastaraný, ošúchaný. Má bližšie k dnešnému rocku v štýle indies. Už sa ozývajú pochvalné hlasy kritikov – „Pre mňa je to album roka“ (Real Flame). Možno som neuviedol o tomto novom Plantovom albume kopu zaujímavostí o ktorých ešte neviem. Píšem narýchlo. V podstate ide iba o niečo, ako skicu, zachytenie prvého dojmu. A ten je veľký. Aký by mal byť úplný záver tejto recenzie? Bude vyjadrený Plantovými slovami „Ja nie som súčasťou jukeboxu“.
Miroslav Potoček
