ORCHESTRE TOUT PUISSANT MARCEL DUCHAMP – SAUVAGES FORMES (BONGO JOE 2018)
Je o dosť ľahšie pochopiť skupinu Orchestre Tout Puissant Marcel Duchamp, čo ju k tak bizarným, neuchopiteľným nápadom vedie, než prísť na to, kam na ne chodí. Pomoc by tu bola: hudobná minulosť členov, zahŕňajúca post-rock, punk, jazz, klasiku, avantgardu. A pokiaľ ide o názov, šéfujúci kontrabasista Seth Bennett do neho vložil lásku k západoafrickej hudbe – legendárna konžská soukous skupina Tout Puissant Orchestre Kinshasa – a parafrázu Duchampa: všetko je umenie.
Netešte sa na hudobný dada chaos zbavený logiky, s tým aktuálne už štrnásťčlenná kapela síce na albume Sauvages Formes (Divoké formy) pracuje radikálne, nie však na úkor stráviteľnosti. To by ťažko naplnila základnú myšlienku: tanec, ako vrcholnú fázu života; najlepšie v rytme afrobeatu, nepoháňaného ako je bežné, „zacyklenými“ gitarami, ale a na tom sa zakladá pointa orchestra, dychmi, sláčikmi a dvomi marimbami.
Producent John Parish už druhýkrát „duchampovcov“ donútil v štúdiu, tentoraz v štúdiu Real World, nahrávať naživo. Dobre totiž vie, ako silní sú na koncertoch, kde v režime impulzívnej hravosti a pod napätím „tranzových“ rytmov vnímajú základy skladieb ako odrazový mostík k nekonvenčnému rozvíjaniu tém.
Speváčka Liz Moscarola v skladbe Across The Moor s ladnosťou prejde od afrického groovu k írskej melódii a vo strmhlavej The Unknown vypustí z husieľ snáď všetkých frenetických duchov. V kontrapunkte s Liz sa ocitol „ječák“ senegalskej hráčky na marimbu Aidy Diop. Jej až neľudská presnosť vyhovuje zdvojenej rytmike – bicie, kontrabas – nepoľavujúcej nikdy v napätí. Či už na pokraji rytmického zrútenia alebo počas záverečnej, vnemovej poistky vyhadzujúcej „symfóniu“ So We All, plynúcu medzi kobercovým náletom dychov, sláčikov, vypätých ženských hlasov a zlovestným gitarovým punkom, čo si nepraje nič iné, než vás bohapusto zožrať.
Jiří Moravčík (foto: press)
