Our Native Daughters – Songs of Our Native Daughters (Smithsonian Folkways 2019)
Album je, súdiac podľa okamžitej veľkej odozvy, považovaný jedno z najprenikavejších hudobných vyhlásení posledných rokov, ktoré vzišli z americkej černošskej komunity. Hviezdne kvarteto – Rhiannon Giddens, Amythyst Kiah, Leyla McCalla a Allison Russell – zvolilo jednoduché východisko: poďme spoločne a pravdivo rozprávať skryté príbehy našej histórie – ženskej černošskej histórie. O tom, čo sa stalo a čo by to mohlo znamenať pre zajtrajšok.
Na obale vidieť štyri stojace černošské hudobníčky s bendžom. Obálka ako každá iná, napadne vás. Nie ale pre Our Native Daughters, ako si hovoria. Nástroj, z histórie ktorého bol v Spojených štátoch svojho času doslova odstránený africký pôvod, pre tieto ženy symbolizuje oveľa podstatnejšiu krivdu: vymazanie vkladu černošských muzikantov do dejín ranej, predbluesovej americkej hudby. Album ide však ešte ďalej: nahliada na rasistické, mizogýnne a sexistické dedičstvo otrokárskej éry. Piesne spája Afroameričanka, ktorá toho vraj v minulosti toľko stratila, že ju to premenilo v najsilnejšiu bojovníčku za spravodlivosť.
„Mnohí si otroctvo spájajú len s plantážami na Juhu, ale extrémne násilný otrokársky systém bol každodennou záležitosťou celých Spojených štátov,“ uvádzajú autorky. Nedávajú to Amerike za každú cenu „vyžrať“, vystačia si s prostým popisom toho čo vyčítali v archíve vydavateľa a rodinných kronikách. Kanaďanka Allison Russell (Birds of Chicago) v stiesnenej skladbe Quasheba, Quasheba dáva napríklad do paralely osud predka predaného do otroctva s vlastnou bolestnou skúsenosťou zo sexuálneho a psychického zneužívania adoptívnym bielym otcom: „Druhou stranou mince hrôzy je odolnosť prežiť.“ S Leylou jej patrí tiež pieseň Knew I Could Fly, spomienka na báječnú bluesovú speváčku Ettu Baker z Piedmontu, manželom do vysokého veku držanú mimo nahrávacích štúdií. Amythyst Kiah ohromí hlasom v soul-bluesovej piesni Black Myself. Začína smutne: „Pozeráte sa mi do očí a pretože som čierna, nevidíte ma,“ ale končí optimisticky: „som čierna, ale slobodná.“
Najdesivejšiou skladbou prispela Rhiannon: do jednoduchého tlieskania a odpovedajúcich hlasov vložila rozprávanie chlapca núteného pozerať sa, ako mu znásilňujú a lynčujú matku. Pri absolútnej brutálnej pripomienke otroctva Mama’s Cryin‘ Long potom len zatínate päste …
Všetky štyri pesničkárky sa v niečom podobajú aj v osobných kariérach – revidujú historické kánony, neskrývajú feministické názory a predovšetkým, skvele hrajú na bendžo, navyše každá na iný druh. Dopredu nemali nič pripravené, skladby rovným dielom zložili a nahrali za dvanásť dní strávených v štúdiu s koproducentom Dirkom Powellom a ďalšími muzikantmi. Hudobne pritom vyšli z premisy: otázka neznie ako do folku, country a bluegrassu dostať černošské vplyvy, ale ako ich tam vrátiť naspäť.
Pohrali sa tiež s výmenou úloh: príbeh železničného robotníka Johna Henryho poznáme aj z mnohých zhudobnených verzií. Polly Ann’s Hammer stavila na skočnú melódiu Sida Hemphilla, ale hlavnú úlohu preberá občas spomínaná Henryho manželka s dieťaťom v jednej ruke a kladivom v druhej. S vidinou, že raz sa tej driny nadobro zbaví.
Jiří Moravčík (foto: press)
