Nie sme Briti a nie je našou národnou povinnosťou za každú cenu chváliť Oysterband, ale nie sme takí hlúpi, aby sme nepočuli, že sú stále dobrí a album „Read The Sky“ je naozaj dobrý, aj keď je staromódny.
Tak to má byť: Oysterband a experimentálna novinka nikdy nešli dokopy. Narodili sa ako folk-rockeri a pravdepodobne ako folk-rockeri aj zomrú; stále nevyzerajú ako dôchodcovia, hoci huslista Ian Telfer už neskáče na koncertoch ako kedysi, prestal nosiť šortky a pohľad do publika ho nenapĺňa radosťou: prekvapujúco sú to všetko ľudia v jeho veku, teda veľmi starí.
Keby hrali len podľa svojich predstáv, dávno by skončili.
Dobre to vedia zostávajúci otcovia zakladatelia – spevák John Jones a gitarista Alan Prosser, ako aj nenahraditeľný producent Al Scott. S inováciami to nepreháňajú, idú na to však šikovne, nikdy nezabúdajú na návykové štadiónové vypalovačky, ktorými „The Corner Of The Room“ a „Born Under The Same Stars“, nepochybne sú.
Legendárni doboví kritici poriadku však pozorne sledujú dobu, rozhodne nie sú „generačne zarámovaní“ a vo svojich štipľavých nadávkach nezaostávajú za mladými.
V piesni „The Time Is Now“ najprv opisujú svet, respektíve zničenú prírodu, lesné požiare a oceánom zaplavené dediny, potom spomínajú vzdialenú budúcnosť a nakoniec nás varujú, že „planéta B“ žiaľ neexistuje.
Vyznávajú nostalgiu, ale nie takú, že by ste im chceli kúpiť drink, aby prestali spomínať; zachovávajú si dôstojnosť a keď v skladbe „Wonders Are Passing“ spievajú „mysleli sme si, že večierok bude trvať večne“, pripadajú vám skôr roztomilí než smutne presluhujúci.
Prosser počas 50-ročnej kariéry kapely spieval len sporadicky, ale pri Telferovej dojemnej „Hungry For That Water“ (myslenej v dobrom!) si poviete… nie, nie, to vám muselo niečo spadnúť do oka. Naviac ten organ a mandolínové sólo…
Skupina Oysterband bola dlho pod radarom, vlastne po osemročnej prestávke sa ani nečakalo, že opäť vydá taký skvelý album a pozrime sa na nich veteránov.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Oyster Band)
