PAOLO CONTE – SNOB ( PLATINUM 2014 )
Mnohí ho pokladajú za snoba. Väčšinou totiž spieval pre publikum takzvanej lepšej spoločnosti. No nie on si to publikum vybral, ono si vybralo jeho. Teraz nazval svoj najnovší album nelichotivým slovom Snob – Paolo Conte, Talian, pôvodne právnik, výtvarník, básnik, neskôr spevák, skladateľ, textár, muzikant, predovšetkým klavirista, „crooner“ talianskej hudby. Neviem si predstaviť, že by niekto, kto pozná aspoň ako-tak jeho tvorbu, mohol povedať, že ho neuznáva. A to ani priaznivec alternatívnej hudby. Veď dnes 77 ročný Conte znel alternatívne už v časoch, keď pojem alternatívna hudba nebol ešte ani v embryonálnom stave. Začínal v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia ako … Vlastne, je problémom ho zaškatuľkovať. V jeho hudbe sa vždy prelínalo toľko štýlov, že by ich nespočítal ani matematický génius – neapolská pieseň, tarantella, folk – taliansky i anglosaský, všakovaký folklór z celého sveta, rôzne štýly džezu, šansón, rock, výletne aj elektronika, disco, funky … Čiže? World music? Aj. A sme zase pritom, všetko so všetkým súvisí. No Conte je zároveň stále Conte, rozpoznateľný. Nielen spevom, lebo to by nebol zázrak, ale i melodikou, kompozičnou stavbou skladieb, nech je v nich hocičo, trebárs i hudba z Marsu. Jeho sláva sa začínala šíriť, keď sa pieseň Azzuro, na ktorej sa autorsky podieľal, stala kolosálnym hitom v podaní Adriana Cellentana (1968).
Dnes je Paolo ponímaný ako pesničkár typu Tom Waitsa, Leonard Cohena, Serge Gainsbourga. Samozrejme s talianskym hudobným akcentom, kabaretným, divadelným, kaviarenským, barovým. (Na Slovensku by bol asi prirovnávaný k Filipovi, Müllerovi, možno trošku k Ursinymu.) A čo Snob? Aký je? To vyjadruje text rovnomennej piesne z tohto Paolovho nového albumu: „Sme tak provinční, piesne, ktoré spievame, sú dobré pre vojakov a mulov“. U nás na Slovensku by sa tiež zišlo, keby už konečne niekto brnkol na takúto strunu. A Paolo vysvetľuje: „Považujem sa za dobrého občana celého sveta“. Svetoobčan? Duchom áno. I hudbou. Ale srdce zostalo v Taliansku. A v tom je jeho čaro. To aj napovedá, prečo má jeho novinka názov Snob. „Musel som si vybrať medzi snobstvom a provincionalizmom. Čo by ste si vybrali vy?“ Ale čaro tkvie aj v jeho filozofickom založení. Je typ uvažujúceho hudobníka s bohatými skúsenosťami. A nebojí sa povedať, čo si myslí. Možno by nebolo od veci, zamyslieť sa nad tým, čo teraz hovorí : „Nie som optimista. Umenie je v kríze. Malo by dostať silnú osobnosť. Ale neberte ma vážne. Som samotár, mám rád dobré jedlo a víno. Žijem na vidieku. Som medveď v meste“. Album Snob obsahuje 15 piesní. Sú v nich zvuky prvých dvoch desaťročí 20 storočia pretransformované do dnešnej exotickej hudby sveta. Je v nich počuť hudbu Peru, Argentíny, Afriky, starý džez. Razí z nich nostalgia, ako vlhkosť z ošarpaných múrov prastarej budovy. Nostalgický muž zachováva staré múry. Opisovať skladby na albume Snob, to by bolo, ako opisovať zástupy chodcov na kolonáde v Karlových Varoch. Účelnejšie bude, ak si ako vzorku vypočujete aspoň jednu z nich – Tropical – vo videoklipe umiestneným pod touto recenziou. A po nej Paola na živo, koncertne.
Miroslav Potoček
