Na novom albume sa hudobník vzdal gitary a vykročil smerom k elektronickej hudbe.
Archívny Chlapec je už niekoľko rokov považovaný za zástupcu novej generácie slovenských folkových pesničkárov, ktorí sa vo svojej tvorbe opierajú predovšetkým o akustickú gitaru. Teraz však hudobník z Kútov prichádza s novou nahrávkou, na ktorej spravil výraznú žánrovú otočku. Jeho štvrtý album Bella Macchina je postavený výlučne na synťákoch, elektronike, experimentuje s autotunom a skúma bariéry v ľudskej komunikácii.
Archívny Chlapec, civilným menom Richard Vávra, je od začiatku svojej hudobnej kariéry zrastený s akustickou gitarou. Jeho tvorivá rutina bola dlhé roky konštantná – vziať do rúk gitaru a písať texty. Tak vznikol aj jeho posledný album Zapadákov z roku 2020, ktorý je kolekciou intímnych piesní o spomalenom živote na dedine. Keď si však Richard minulé leto sadol k tvorbe svojej v poradí štvrtej nahrávky, odrazu sa v overenom skladateľskom procese zasekol.
“Akoby som nevedel, z ktorej strany mám ku komponovaniu pristúpiť. Urobil som niekoľko pesničiek na gitare, ale stále to nebolo ono. Tiež som v tom čase pociťoval frustráciu z toho, ako spolu ako ľudia komunikujeme. Uvedomil som si, že veľmi často nedokážeme druhú stranu počúvať dlhšie ako 30 sekúnd. Potom sa začneme ošívať a berieme do rúk mobil. Akoby sme medzi sebou všetci potrebovali nejaké zariadenie, ktoré filtruje alebo nejakým spôsobom konvertuje tok informácií. Premýšlal som nad tým, čo to pre mňa znamená a rozhodol som sa medzi seba (hudobníka) a potencionálneho poslucháča vložiť tiež takéto zariadenie,” hovorí Archívny Chlapec o tom, ako nakoniec našiel ústrednú tému albumu.
Desiatka nových skladieb s názvom Bella Macchina je práve o bariérach v ľudskej komunikácii a Richard Vávra si k nej ako výrazový prostriedok symbolicky vybral multi-efekt, ktorým si moduluje hlas a pridáva k nemu rôzne skreslenia. Okrem toho sa začal učiť hrať na klávesy, vďaka ktorým sa mu zrazu otvoril celkom nový vesmír.
“Chcel som, aby tvorivý proces bol zábava. A to sa presne stalo, opäť som ožil a tešil som sa domov, ako budem skladať.”
S finálnym zvukom albumu mu pomohol kamarát a producent Milan Malík v jeho skalickom štúdiu a k vokálom Richard prizval aj kamarátku Annu Máriu Valovú, s ktorou sa poznajú z kostolného speváckeho zboru v Kútoch. Hudbu vhodne dopĺňa vizuál od dizajnéra a architekta Alexandra Topilina.
“Tento album ma mnohému naučil. Som pomerne nedobrodružný človek a mám rád, keď veci fungujú podľa vopred stanoveného scenára. Tu som sa však zámerne vystavil diskomfortu a neistote – zrazu hrám na nástroj, na ktorý som v živote nehral, používam efekty, ktoré som nikdy nepoužil, aplikoval som úplne odlišný spôsob práce. A presne toto boli elementy, ktoré mi pomohli dostať sa von zo skladatelskej a kreatívnej prázdnoty,” uzatvára Archívny Chlapec.
Alexander Čerevka a NMR (foto: Lucia Vávrová)
