Ukrajinský prístav Odesa bol etnickým taviacim kotlom už od čias antického Grécka a jeho dávna minulosť je stále doložená pôvodnými gréckymi názvami ako Sevastopol a Mariupol.
Z Odesy pochádza spevák Alec Kopyt, ktorý sa usadil v Amsterdame a je frontmanom medzinárodne uznávanej skupiny Amsterdam Klezmer Band. „Gréci, Rómovia, Židia, Rumuni a Turci žili v Odese pokojne po stáročia až neprišlo k etnickými čistkám počas Stalinovej diktatúry. Pre svoju kultúrnu rozmanitosť bol prístav známy ako New Orleans Čierneho mora,“ vysvetľuje Kopyt.
Hoci sa Ukrajina nedobrovoľne stala stredobodom svetovej pozornosti, o hudbe tejto ťažko skúšanej krajiny toho veľa nevieme. Spojenie sociálneho protestu s hudbou má na Ukrajine dlhú tradíciu. V decembri 2013, počas demonštrácií proti Rusku naklonenému prezidentovi Janukovyčovi, znela hudba aj na kyjevskom námestí Majdan. Ukrajincov, ktorí odmietli izoláciu od Európy, podporili hudobníci zo zahraničia – vrátane českých. Niekoľko dní pred českými kapelami Nylon Jail a Dva vystúpila Mariana Sadovska, speváčka a zberateľka hudby narodená vo Ľvove, žijúca v Kolíne nad Rýnom.
„Po získaní nezávislosti sa na Ukrajine rozpútal politický boj o moc, malá občianska vojna. Celé dediny medzi sebou bojovali, ľudia umierali, patriarchovia boli zabití. Moja matka sa do toho zapojila a potom ju napadli na ulici. Jej priatelia z pravoslávnej cirkvi v USA jej vtedy vybavili víza a letenku.“
Listy od jej matky, ktorá strávila 15 rokov v USA, potom poslúžili Sadovskej ako inšpirácia pre album Songs I Learned in Ukraine. Medzi najsilnejšie skladby patrí pieseň Immigrant Song, spievaná v ukrajinskej angličtine o tom, ako vidí Ameriku imigrant z východnej Európy. Jej melódia pochádza zo Slovenska, z rusínskej dediny Jarabina pri poľských hraniciach, kam sa speváčka dostala vďaka spoločnému projektu s českou divadelnou skupinou Farma v jeskyni.
Sadovská sa venovala aj ďalším zberateľským projektom, a to na ukrajinskom vidieku aj v diaspóre v USA, kam odišla vďaka Fulbrightovmu štipendiu. V tom čase dostala ponuku od skupiny Kronos Quartet na tému Černobyľ.
„Na mojom hudobnom Olympe je Kronos hneď vedľa Mozarta,“ spomína speváčka. Projekt koncipovala ako rekviem s hudbou dedín, ktoré zmizli zo sveta. „Dobre som poznala tieto miesta, na severe Ukrajiny a Bieloruska sa archaické hudobné štýly udržali najdlhšie. Nezničila ich ani vojna, ani civilizácia, pochoval ich len Černobyľ. Mal som vtedy 14 rokov a počúvali sme Hlas Ameriky, a hoci ho KGB rušila, stále sme cítili, že sa stalo niečo vážne. Mama zavrela okno a kúpila jód.“
Keď roku 2007 získala Sadovskú cenu v nemeckej súťaži Creole, tlač popisovala jej repertoár ako Piesne čarodejníc z Ukrajiny. „Média skrátka potrebujú slogan, ktorý zaujme verejnosť. Moja jediná spojnica s čarodejnicami sú piesne Svätojánskej noci v čase letného slnovratu. Tiež viem, že najlepšie speváčky v dedine ovládajú zariekavanie, ako zastaviť krvácanie alebo bolesť hlavy. Sú studnicami múdrosti a zdrojom vidieckej kultúry. Ukrajinčina má pre čarodejnicu slovo vidma, od slova vedieť, čo mi príde oveľa výstižnejšie.“ Ďalšou výraznou časťou jej repertoáru je pásmo Odessa Underground, čerpajúce z prístavnej subkultúry. „Ide o piesne z väzenia, z prostredia pašerákov, priekupníkov, ľudí na kraji zákona. Hovoríme im blatnye pesni, sú nasiaknuté atmosférou odetských komunít, niečo ako ruská verzia Toma Waitsa.“
Nielen Odesa, ale aj ďalšie ukrajinské mestá boli dôležitými centrami židovskej kultúry.
V Černobyle sídlila chasidská židovská dynastia, ktorá vynikala prepychom a vlastnila vyhlásenú kapelu. V Ľvove tvorila koncom 19. storočia židovská menšina tretinu z celkom 160-tisíc obyvateľov. Väčšina z nich hovorila jazykom jiddiš, ktorý vznikol mixom hebrejčiny a starej nemčiny, v jiddiš písal svoje romány držiteľ Nobelovej ceny Isaac Bashevis Singer. Vo Ľvove vzniklo jedno z prvých kamenných divadiel s repertoárom v jiddiš s medzinárodnou reputáciou. Členovia súboru hosťovali v Berlíne, Viedni a ďalších európskych metropolách. Keď prišli roku 1911 do Prahy, medzi divákmi bol aj vtedy dvadsaťosemročný Franz Kafka. Súbor strávil v Prahe štyri mesiace, stretnutie so surovou kultúrou východoeurópskych Židov nedotknutých západnou civilizáciou Kafku hlboko fascinovalo.
Pár rokov potom sa židovská hudba Ukrajiny stala predmetom výskumu ukrajinsko-židovského etnomuzikológa Moša Beregovského (1892 – 1961), ktorý viedol od dvadsiatych rokov Oddelenia židovskej kultúry pri Ukrajinskej akadémii vied v Kyjeve. Krátke medziobdobie, kedy sa židovská kultúra tešila priazni sovietskej moci, ilustruje pieseň Dzhankoya, ktorú hrala snáď každá klezemerová kapela. Jej témou je dedina blízko Simferopolu na Kryme, v ktorej Židom bolo povolené – na rozdiel od štetlov, židovských osád východnej Európy – vlastniť pôdu a hospodáriť. Koncom 30. rokov sa optimistická vízia štátom podporovanej židovskej kultúry rúca. Beregovskij – na rozdiel od Židov z Poľska a ďalších európskych krajín – síce unikol hitlerovskému holokaustu, ale jeho osud poznamenal stalinský teror.
Rita Ottens a Joel Rubin v knihe Klezmeri píšu: „Od roku 1936 boli židovskí kultúrni aktivisti a ideológovia postupne vraždení alebo deportovaní do trestných táborov. Gigantický protižidovský likvidačný program mal v predvečer druhej svetovej vojny pripraviť cestu pre pakt Hitlera so Stalinom. To, že Beregovskij prečkal stalinské časy bez ujmy, patrí k nevyriešeným hádankám tejto na rozpory bohatej éry.” Beregovskij skutočne vydržal dlhšie ako ostatní. V roku 1933 bol jeho ústav premenovaný na Oddelenie proletárskej židovskej kultúry a roku 1949 zrušený. Potom Beregovskij strávil štyri roky v Gulagu na severe Sibíri, odkiaľ bol po Stalinovej smrti prepustený a „rehabilitovaný“.
Skladby z jeho zbierky sa dočkali nového spracovania v projekte Yiddish Glory, ktorý iniciovala v Moskve narodená, v Oxforde vyštudovaná a na University of Toronto prednášajúca Anna Shternshis: „Beregovskij vo svojom bádaní sledoval tému ďaleko vzdialenú vtedajšiemu mainstreamu. Sovietska ateistická ideológia tvrdila, že Židia nie sú nejakou odlišnou skupinou s vlastnými rysmi, a že budú časom asimilovaní. Beregovskij mal iný názor, jazdil do všetkých tých mestečiek so židovskými komunitami, vyhľadával muzikantov mladých aj starých a zaznamenával ich hudbu ako dôležitý artefakt. Vždy šiel proti prúdu a netušil že príde vojna a holokaust, a že tá kultúra bude vymazaná z povrchu zeme. Keď po páde Sovietskeho zväzu Ukrajina sprístupnila svoje archívy, boli v nich aj protokoly z výsluchov Beregovského. Všetky prebiehali v noci, od polnoci do dvoch troch do rána. Vždy sa pýtali na rovnaké veci: kto sú vaši priatelia? Hľadali údajných židovských aktivistov, špiónov. Oni nikoho neoznačili menom.“
Keď v roku 1991 získala Ukrajina nezávislosť, otvorila sa svetu.
Hudobníci znovuobjavili svoje korene, vnikali kultúrne mosty medzi Ukrajinou a Západom. K prvým plodom patril album Ticking Again skupiny Kharkov Klezmer Band, ktorého producentom bol hudobník Jonathan Walton z londýnskej zostavy Oi-Va-Voi. „Oni hrajú surový tradičný klezmer s úplne unikátnym feelingom, ich muzika vychádza z ukrajinskej pôdy. Ale nemajú to jednoduché, ich komunita bola dokonale vykorenená a zbavená akejkoľvek kultúrnej identity. Zo židovstva sa počas sovietskej éry stal prázdny pojem, rutinne vyplnený riadok do bumážky nejakého byrokrata. Na Ukrajine je klezmer cestou, ako ľuďom poskytnúť kultúrnu platformu, aby objavili spoločnú minulosť.”
Ukrajina ponúka ďaleko širšie spektrum žánrov, od ukrajinskej ska zostavy Perkalaba až po karpatskú cimbalovú svadobnú muziku Hudaki Village Band. Svetovo najúspešnejším a umelecky najvydarenejším prínosom je štvorica Dakha Brakha. Jej meno je odvodené od ukrajinských slov pre Dávať a Brať, a tiež od názvu kyjevského kultúrneho centra Dakh, kde skupina vznikla, čo znamená podobne ako v nemčine strecha. Zostavu tvoria tri speváčky hrajúce na rôzne nástroje a jeden hudobník. V spriaznenej a čisto ženskej zostave Dakh Daughters pôsobí cellistka z Dakha Brakha a speváčka z Perkalaba, výsledok má výraznú literárnu zložku s kabaretne dekadentnou štylizáciou.
K veteránom kyjevského undergroundu 90. rokov patria Haydamaky, kombinujúci reggae, ska a punk. Na prvý pohľad ich hudba pôsobí ako rutinná fúzia s väzbou na ukrajinské korene, podstata je však skrytá v témach. Samotné meno skupiny odkazuje na ukrajinskú vzburu proti poľskej nadvláde v 18. storočí, titul albumu Kobzar inšpirovala zbierka básní jedného z najväčších ukrajinských literátov, Tarasa Ševčenka. Slovo kobzar označuje na ukrajinskom vidieku potulného hudobníka, paralelu minstrelov, trubadurov či západoafrických griotov. Ponúka sa porovnanie: v americkej kultúrnej mytológii bluesman dôjde uprostred temnej noci na križovatku, aby tu podpísal pakt s diablom a stal sa tým najlepším hráčom na svete. Ševčenko zas píše, ako kobzar sedí na kraji cesty, spieva príbeh o vojnách s Rusmi, Poliakmi a Tatármi a o zašlej sláve Kozákov.
Kobza je názov pre bábku, ktorý sa zaužíval na východ od našich hraníc: v Maďarsku je to koboz, v Rumunsku a na Ukrajine kobza, v Turecku kopuz. Ukrajinskí kobžiari sa združovali do cechov, bolo medzi nimi mnoho slepcov, ktorí nemali šancu uplatniť sa v inom povolaní. Za Stalina boli však premyslene likvidovaní.
Koncom roku 1930 prebehol v charkovskej opere kongres ľudových spevákov sovietskej Ukrajiny, ktorého cieľom bolo zapojiť vidieckych umelcov do budovania socializmu.
Potom, keď delegáti schválili príslušné rezolúcie, boli pozvaní do Moskvy, kde mal prebehnúť celosväzový kongres. Ukrajinskí kobžiari, vrátane slepcov a ich sprievodcov, nastúpili do vlaku, ktorý zastavil v mestečku 50 km severne od Charkova. Odtiaľ ich tajná polícia odviedla na kraj lesa, kde už boli vykopané masové hroby. Mŕtve telá boli zasypané vápnom, hudobné nástroje spálené. Stalin, podobne ako dnes Putin, sa snažil vyhladiť všetko, čím sa Ukrajinci etnicky líšia od Rusov. Plán na likvidáciu kobzárov vznikol už v roku 1925, bol však niekoľkokrát odložený. Sovietska akadémia vied, poverená registráciou budúcich obetí, nestíhala pripraviť kompletný zoznam. V archívoch sa svedectvo o masakre nezachovalo, roku 1960 nariadil šéf KGB Alexander Šelepin zničiť všetky dokumenty, ktoré by v budúcnosti tajnú políciu skompromitovali. Tragédiu ale opísal vo svojich memoároch Dmitrij Šostakovič, ktoré vyšli v čestine roku 2005 pod názvom „Svědectví“.
Petr Dorůžka a NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: archív)
