Talianska hudba má u nás čudne skreslený obraz. Nekonečné roky rokúce je totiž u nás omieľaný taliansky pop najhrubšieho zrna. Kedysi Drupi, dnes Ramazzotti. Akoby Taliani nič iné nemali, len presladený, prejemnený konvenčný pop. Je síce pravda, že veľká časť Talianov sa v hudbe prejavuje jemnocitnejšie ako angloamerický živel, no jemnocitnosť sama o sebe nie je negatívna. Negatívna je vtedy, keď je prehnaná a stane sa z nej čistý cukor v hudbe s nízkou umeleckou úrovňou. Čo sa však o veľkej časti talianskej hudby povedať nedá. Je prirodzené, že Taliani, hrdí na svoju stáročnú kultúru, ktorá neraz zasahovala do vývoja európskeho umenia, z nej inšpiračne vychádzajú a zachovávajú si svoju vlastnú tvár. V ich súčasnej hudbe počuť prvky klasickej vážnej hudby, opery, kabaretu, folku, folklóru, kombinované s rôznymi druhmi hudby modernej – domácej i zahraničnej. Väčšina talianskej hudobnej tvorby je a bola i v dávnejšej minulosti eklektická a rôznorodá, preto sa na ňu nemožno pozerať jednou optikou.
Taliani majú nie len pop, ale i rock (indie rock, punk, heavy metal), folk, jazz, rap, reggae, ska, elektronickú hudbu, world music. No takmer nič z týchto hudobných štýlov v talianskej podobe sa k nám v náležitej miere nedostáva. Cieľom tohto článku nie je detailnejší rozbor talianskej hudobnej scény, zabral by príliš veľa miesta. No budeme sa jej priebežne venovať na stránke nášho rádia, oboznamovať vás s talianskymi hudobnými novinkami, ktoré sa nám budú javiť zaujímavo. Zatiaľ uvedieme len jeden dôležitý fakt, ktorý je dobré poznať. Priemyselný sever Talianska je typický rôznymi druhmi hudby v ktorých viac-menej prevláda elektronika – lounge, downtempo, nu jazz, ambient. Juh sa zase viac prikláňa k world music. Je to podmienené aj zemepisnou polohou juhu, neraz prímorskou, prístavnou, typickou priamou stáročnou konfrontáciou s cudzokrajnými hudobnými kultúrami, obzvlášť z oblasti stredozemného mora, nevynímajúc hudbu arabskú. Dianie na hudobnej scéne južného Talianska je pestré a podnietilo vznik množstva nádhernej a originálnej hudby. A práve toto dianie je u nás málo známe. Jeho epicentrom je mesto Neapol v ktorom vznikala tzv. neapolská pieseň – canzone napoletana. Odtiaľ pochádza aj speváčka 
a filmová herečka Pietra Montecorvino (nar.1962), prezývaná striga z Vezuvu -„folkerka“ s duchom Toma Waitsa.
Vo filmoch si zahrala s hercami veľkého formátu (Roberto Benigni, Massimo Ranieri). Má zachrípnutý hlas, spevácky prejav s hereckým, šansónovým nádychom. Spočiatku vystupovala ako speváčka popu. Neskôr, keď začala spolupracovať a nahrávať s bratmi Edoardom a Eugeniom Bennatom (na albume Segnorita / 1991), získala priazeň širšej verejnosti, odbornej kritiky i cenu Tenco (Najlepšia interpretka roka). Bratia Edoardo a Eugenio sú revolucionármi talianskeho hudobného štýlu neotarantismo, zároveň hnutia. Neotarantismo vychádza z tarantisma ( tarantismo – hysterický záchvat po uhryznutí tarantulou už v stredoveku popri jeho liečení sprevádzaný hudbou tarantella). Neotarantismo tarantellu oživilo a zmodernizovalo. Eugenio neotarantismo zviditeľnil verejnosti najmä skladbami na vysoko oceňovanom albume Taranta Power (1999). V roku 2003 nahrala Pietra Montecorvino v spolupráci s Eugeniom Bennatom, jej manželom, svoj doteraz najlepší album Napoli Mediterranea s prvkami world music. Pietra sa nesnaží byť komerčnou hviezdou. Kladie dôraz na umeleckú stránku piesní. S nahrávaním albumov sa neponáhľa. Minulý rok nahrala po piatich rokoch spolu s Eugeniom album „Esagerata“ (Prehnané, náruživé, nadšené). Obsahuje deväť nových piesní a dve staré v nových úpravách. V piesni Sud (Juh) „rapuje“ typickým melodickým talianskym world music štýlom Raiz, spevák alternatívnej talianskej skupiny Almamegretta. „Nikdy som nikoho nenapodobňovala. Len vyťahujem to, čo cítim v mojom vnútri, bez toho, aby som vedela ako to ku mne prišlo. Mať silnú identitu a tradíciu neznamená uzavretie a provinčnosť“ – hovorí Pietra. A album Esagerata jej slová potvrdzuje. Je osobitý, svedčí o individuálnom prístupe, čerpá z talianskych tradícií a zároveň absorbuje množstvo vplyvov rôznych druhov hudby sveta. Pop? Áno, pop. No nie úplne konvenčný. Akustický i elektronický, národne identický i medzinárodný.
Miroslav Potoček
