Pink Martini – Je Dis Oui! ( Wrasse Records 2016 )
Je to možné? Robia všetko naopak a darí sa im. Ich hudba je od A po Zet nemoderná, zastavila sa tesne pred vznikom The Beatles a … sú slušní až hrôza! Škandály? Žiadne. Výstrednosti? Žiadne. Silné reči? Žiadne. A pritom majú svoje verné publikum – mladé i staré. Stačil by nepatrný sklz do nevkusu a mohli by byť pochúťkou pre okázalé televízne estrády. Lenže oni nie a nie sa nechať zapriahnuť do chomúta požadovaného konvenciou, ešte aj estrádu robia tak akosi inak – milo, sympaticky. A táto ich neuveriteľná „story“ trvá 22 rokov! Ich názov? Pink Martini. Vhodnejší si už ani nemohli vymyslieť, ružové martini ku kaviarenskej lounge music – elegantnej. Nemožno sa teda diviť, že hoci vznikli v USA, najväčší úspech v rebríčkoch najpredávanejších albumov dosiahli vo Francúzsku ( LP Hey Eugene ! / 2007 ), ktoré eleganciu a slušnosť už tradične chápe s porozumením. A mimoriadne sa im darí aj v Kanade, Grécku, Turecku, čo im dopomohlo k získaniu piatich zlatých albumov. Úspech mal hneď ich prvý album Sympathique (1997), ktorý sme v čase, keď bol novinkou, predstavovali poslucháčom v reláciách Rádia Ragtime. Nie je tajomstvom, že k tomuto úspechu im dopomohol reklamný televízny spot automobilky Citroën, propagujúci model auta Xsara Picasso, ktorý hudobne sprevádzala pieseň Pink Martini – Je Ne Veux Pas Travailler (Ja nechcem pracovať), nominovaná na pieseň roka vo Francúzsku.
Umeleckým šéfom Pink Martini je Thomas Lauderdale. Narodil sa v Oaklande. Jeho otec bol pastorom v Cirkvi bratskej. Thomas sa učil hrať na klavír po bohoslužbách. Ako šesťročný začal študovať hudbu. Potom sa presťahoval do Portlandu. Vyštudoval Ulysses S. Grant High School a Harvardskú univerzitu v odbore história a literatúra – s vyznamenaním. V roku 1994 vznikla jeho kapela Pink Martini, spočiatku politicky motivovaná – organizovala vystúpenia na ochranu životného prostredia, občianskych práv, na podporu asociácie liečby rakoviny a najmä na podporu knižníc. Hudobne bola staromódna až na dreň, politický progresívna priam ufologicky. V roku 1995 sa stala jej speváčkou China Forbes s ktorou sa Thomas zoznámil na vysokej škole. Kapela je akoby malým orchestrom využívajúcim širokú škálu veľkého množstva rozličných hudobných nástrojov. Jej repertoár nadobudol multikultúrny rozmer. No prevažoval v ňom swing, vocal jazz, lounge music. Spočiatku bola ponímaná ako zástupca neo-swingu, no postupom času začala hrať prevzaté evergreeny s exotických hudobných kultúr, alebo vlastné skladby podfarbené hudbou latinskou, ázijskou a bola vždy easy listening – v dobrom slova zmysle. Hrala s päťdesiatimi symfonickými orchestrami, vrátane orchestra BBC. Spolupracovala a vystupovala s mnohými umelcami – Rufus Wainwright, Martha Wainwright, Henri Salvador, Chavela Vargas, Georges Moustaki. V októbri 2011 Pink Martini zorganizovali zhromaždenie na podporu hnutia Occupy. „Sme veľmi americká kapela, ale trávime veľa času v zahraničí a preto máme príležitosť reprezentovať širšiu, otvorenejšiu Ameriku … Ameriku zloženú z ľudí každej krajiny, každého jazyka a náboženstva. Bojujeme za multi-kultúrne, pan-jazykové hudobné všežravce ako sme my.“ – hovorí Lauderdale. Teraz jej vyšiel deviaty štúdiový album „Je Dis Oui!“ (Myslím, že áno). THOMAS LAUDERDALE povedal: „Náš v poradí druhý album sme nahrávali 7 rokov, tento 30 dní. A bez námahy. Pritom je ako širokouhlé plátno. Veľmi rôznorodý“. Pripomína svet veselých dobrodružstiev, vírivú paletu hudobných štýlov, world music z doby, keď ešte neexistovala na marketingovom štítku. Obsahuje piesne z rôznych krajín vo francúzštine, perzštine, arménčine, portugalčine, arabčine, turečtine, angličtine. Hosťami sú speváčky a speváci Ari Shapiro, Ikram Goldman, Kathleen Saada a Rufus Wainwright. No hlavnou speváčkou je stále China Forbes.
Ten, kto je unavený šedivou produkciou väčšiny slovenských rozhlasových staníc a túži po zmene, no pritom chce počúvať príjemnú, odpočinkovú, pôsobivo melodickú hudbu, nech si nenechá ujsť skladby ako Love for Sale a Al Bint Al Shalabiya z nového albumu Pink Martini.
Miroslav Potoček (foto: archív)
