Keď sa PJ Harvey s gitarou, v priliehavých šatách a lodičkách postaví na pódium, tak väčšina publika zatají dych. No táto Angličanka má len málo spoločného s vyumelkovanou popovou hviezdou, pretože zmysel svojho života našla na nekonvenčných miestach.
Polly Jean Harvey sa narodila v roku 1969 v anglickom grófstve Dorset. Vyrastala u hipisáckych rodičov obklopená hudbou, v ktorej dominoval jazz, blues a piesne Jimi Hendrixa, Captain Beefhearta, Boba Dylana, Janis Joplin, Marianne Faithfull i Pink Floyd. Ako tínedžerka sa naučila hrať na saxofón, neskôr na gitaru a v roku 1988 naštartovala svoju kariéru v kapele Automatic Dlamini po boku Johna Parisha.
V roku 1991 sa spojila s bubeníkom Robom Ellisom a basgitaristom Steve Vaughanom, s ktorými nahrala debutový album „Dry“ (1992) a jeho nasledovníka „Rid Of Me“ (1993) za produkcie Steve Albiniho. Oba albumy boli kladne prijaté kritikou a v tom čase som na ne upozorňoval aj u nás na Slovensku vo svojich programoch v Rock Fm Rádiu.
S Nickom Caveom sa poznala od roku 1989 a roky s ním mala búrlivý vzťah. Hoci vraj mala na vtedy labilného Austrálčana umiernený vplyv, rozchod v polovici 90. rokov si na nich vybral svoju daň. V roku 1996 sa obaja zvečnili v balade „Henry Lee“.
Napriek milostným sklamaniam kariéra PJ Harvey pokračovala na plné obrátky. Na albume „To Bring You My Love“ (1995) hrala na väčšine nástrojov sama a produkciu zverila Floodovi, ktorý predtým spolupracoval s U2 alebo Nine Inch Nails. Na album „Is This Desire?“ (1998) si naopak opäť prizvala na pomoc niekoľko dlhoročných hudobných súputníkov. Medzitým spolupracovala so svojím bývalým kolegom z kapely Johnom Parishom na EP „Dance Hall At Louse Point“ (1996).
Správa o tom, že album „Stories From The City, Stories From The Sea“ (1999) získa prestížnu hudobnú cenu Mercury Music Prize, zastihla hudobníčku 11. septembra 2001 vo Washingtone, kde sa zastavila v rámci svojho turné. V deň ničivého útoku sa takáto pocta zdá byť veľmi náhodná, a tak speváčka nemohla vyjadriť žiadnu radosť, iba zdesenie: „Môžem úprimne povedať, že som absolútne šokovaná.“
PJ Harvey často nekoncertuje, no každé jej vystúpenie očarí fanúšikov aj kritikov. Medzi jej obdivovateľov patrí takmer celá britská hudobná scéna, ako aj ostrieľaní americkí rockeri. Dokonca aj taký osamelý vlk ako Howe Gelb bol nadšený, keď si našla čas medzi koncertom a cestou na letisko, aby s jeho kapelou Giant Sand nahrala cover verziu punkovej klasiky „Johnny Hit And Run Pauline“ od X.
„Na svete už bolo príliš veľa hudby na to, aby sme pridávali ďalšiu rovnakého druhu“, povedala PJ Harvey.
Hudobnú zmenu avizovala albumom „White Chalk“ na ktorom namiesto gitary dominoval klavír, ktorý viac zdôrazňoval naliehavosť jej skladieb, no tento titul nemal veľkú odozvu. V roku 2009 sa spojila s Johnom Parishom a Mickom Harveyom a nahrala album „A Woman A Man Walked By“, ktorý mal opäť gitarový zvuk.
So silným politickým posolstvom a takmer orchestrálnym zvukom vyšla v roku 2011 skladba „Let England Shake“, ktorou zúčtovala so svojou vlasťou, ktorá bola príliš dlho vo vojne. Za tento album získala ako prvá umelkyňa po druhýkrát prestížnu hudobnú cenu Mercury Music Prize.
Speváčke chvíľu trvá, kým vstrebe nové inšpirácie, no napokon ich pretaví do svojich piesní. Proces tvorby sa opäť rozbehol po odcestovaní do Washingtonu, Afganistanu a Kosova. Americké hlavné mesto sa v tomto zozname môže zdať mimo, no PJ navštívila schátranú štvrť Ward 7, ktorú v piesni „The Community Of Hope“ opísala ako miesto plné drog, v ktorom žijú len „zombie“.
Album „The Hope Six Demolition Project“, vydaný v apríli 2016, vznikol špeciálnym spôsobom v Somerset House v Londýne. PJ Harvey nechala verejnosť podieľať sa na jeho vzniku. Kým speváčka a jej kapela hrala, diváci mohli sledovať dianie za sklom.
Na zatiaľ poslednom albume „I Inside the Old Year Dying“ PJ Harvey opäť vytvorila niečo, čo v jej diskografii nemá obdobu: halucinačný snový svet utkaný z netradičných ľudových nástrojov, primitívnej elektroniky a terénnych nahrávok pokrivených na nepoznanie. 12 piesní adaptovala zo svojej knihy „Orlam“ z roku 2022 a jej verše zobrazujú výchovu na grófstve Dorset umocnenú fantáziou a magickým realizmom.
Róbert Gregor (foto: press PJ Harvey)
