S hudobnými škatuľkami boli vždy problémy. Je termín world music ešte aktuálny?
Nie je to prvýkrát, keď hudba ďaleko od mainstreamu budí pochybnosti väčšinového publika. Americký kritik Ted Gioia, autor zásadnej knihy „Music: A Subversive History“, ktorá vyšla aj v češtine ako „Hudba: Podvratné dějiny“, spomína na pochabé snahy premenovať jazz, keď jeho vývoj nabral nečakaný obrat: „Premenujte aj Godzillu. Pokiaľ bude ale ďalej ničiť Tokyo, tak ten remake nevydrží.“
Termín world music sa od jazzu aj Godzilly podstatne líši. Godzilla je fiktívny netvor, jazz je naživo sa vyvíjajúci žáner. World music ale posúva latku ešte ďalej. Nie je to ohraničený štýl, ale idea, postoj, vo svojich začiatkoch vyplývajúci z potreby vymedziť sa voči prevládajúcej eurocentrickej estetike. Do širšieho užívania termín vstúpil roku 1987. Jeho cieľom bolo všetky tie africké, indické aj európske regionálne štýly ako flamenco či keltská hudba usporiadať do jedného priečinka, ktoré prijme laická verejnosť.
Vôbec prvýkrát, v nemeckej verzii, termín použil roku 1906 skladateľ Georg Capellen (1869-1934) v eseji „Exotische Rhythmik, Melodik a Tonalität als Wegweiser zu einer Neuen Kunstentwicklung“ (Exotický rytmus, mel).
„Prepojením Orientu a Západu,“ poznamenal Capellen, „vytvárame nové poňatie hudby.“
Capellenovu myšlienku potom o pol storočia neskôr oživil Joachim-Ernst Berendt (1922-2000), muzikológ a autor priekopníckej knihy „Nada Brahma – Die Welt ist Klang“ (Nada Brahma – Svet je zvuk). Berendt testoval „hudbu sveta“ aj prakticky, napríklad na festivale Berliner Jazztage v roku 1967. Jazz mal vtedy v Nemecku špecifickú úlohu. O štvrť storočia predtým ho nacisti označili ako ideologickú diverziu, v povojnovej prosperite sa jazz naopak stal umeleckou platformou, ktorá v Nemecku hľadala vlastnú identitu, oslobodenú od preberania amerických vplyvov. Práve k tomuto svojbytne európskemu poňatiu prispievali Berendtove koncerty „Jazz Meets the World“, s hudobníkmi z Japonska, Tuniska, Brazílie, Indonézie a Indie. Keď vtedy Berendt vyberal pre svojich jazzmanov partnerov z andalúzskeho flamenca, jedným z nich bol vtedy 19-ročný gitarista menom Paco de Lucía. Aj tento počin sa stal zárodkom dnešnej world music. Tá súbežne prenikala na univerzity v USA, priekopníkom bol muzikológ Robert Edward Brown (1927-2005).
Zaujímavé je porovnať americký pohľad s praxou vo vtedajšom Československu.
Zatiaľ čo americkí folkári na čele s Pete Seegerom označovali ľudovú hudbu za kontinuálny proces, pre tnašich folkloristov bola ľudová tradícia žánrom muzeálne fixovaným, ktorý je nutné uchovávať čistý bez škodlivých kontaminácií. Malo to svoje historické príčiny. V prvej fáze to boli práve tradície, ktoré pomáhali českej kultúre prežiť uprostred nemeckého prostredia. V ďalšej fáze, teda za totality, sa potom folklór stal nástrojom štátnej propagandy, ktorý mal občanov chrániť pred podvratnou hudbou zo Západu, ako bol jazz či rock. Východoeurópskemu folklóru vtedy vládli sterilné megaansámble vytvorené podľa sovietskeho vzoru. Našťastie vznikli výnimky. Tou prvou boli „mysteriózne bulharské hlasy“, ženský zbor, ktorý skladateľ Filip Kutev vytvoril naoko podľa sovietskej direktívy, ale s veľkou dávkou tvorivej slobody a fantázie. Druhú výnimku predstavilo maďarské hnutie tanc-hádz, iniciatíva hudobníkov, tanečníkov i poslucháčov, ktorí odmietali štátom vnucovaný folklór a chodili študovať autentické tradície do maďarských osád v Transylvánii.
Pokiaľ sa držíme amerického pohľadu a berieme world music ako proces, interakciu medzi generáciami, ovplyvňovanie žánrov naprieč kultúrami i kontinentmi, ťažko nájdeme nejaký bod na časovej osi, kedy to všetko začalo. Zhodneme sa ale v tom, že táto hudobná výmena sa v poslednom storočí dramaticky zrýchlila. Spôsobil to rozhlas, záznamové médiá, lacné letenky aj internet. Predtým sa hudobné podnety šírili pomalšie a inými kanálmi. Nástroje i štýly putovali pozdĺž Hodvábnej cesty cez celú Áziu, námorné spoje vyvážali z Európy tak rozmanité hudobné zdroje ako akordeón, gitara či sefardské piesne do Latinskej Ameriky. Škótska, írska hudba aj české polky prenikali do USA aj Kanady, a habsburské vojenské dychovky ovplyvnili mexické žánre vrátane mariachi. Svetová výstava v Paríži v roku 1889 do histórie vstúpila vďaka novopostavenej Eiffelovej veži, ale do hudobných dejín sa zapísala vďaka bambusovému pavilónu vo vnútri holandskej expozície. Železnica a lodná doprava už vtedy výrazne zmenšovali svet, k tým najexotickejším miestam patrila Holandská Východná India. Súčasťou výstavy bola verná kópia dediny z ostrova Jávy so šesťdesiatimi domorodcami za týmto účelom dovezenými do Európy. Vnútri pavilónu hral gamelan, elitný orchester indonézskych šľachtických palácov. Koncerty navštevoval vtedy dvadsaťsedemročný Claude Debussy, a stretnutie s hudbou, ktorá sa európskym pravidlám priečila, navždy poznamenalo jeho tvorbu.
Nezmenila sa za posledných 46 rokov hudobná scéna natoľko, že sa termín world music stal nadbytočným?
Jeho periodické spochybňovanie je reťazcom nedorozumenia aj osobných ambícií. Mediálne najznámejší výpad pochádza od hudobníka, ktorý bol paradoxne jedným z prvých, kto pomohol hudbu z odlišných kultúr zviditeľniť, či už s Talking Heads inšpirovaných africkými rytmami, alebo na labeli Luaka Bop prezentujúcim umelcov z Latinskej Ameriky. Esej „Why I hate world music“ vyšla v New York Times v októbri 1999. V prvom odseku autor David Byrne vypočítava, čo všetko sa pod tento strechový termín zmestí a uzatvára to slovami: „V demokratickom pohľade, bez ohľadu na tržby a elegantne uhladený zvuk, keď všetka hudba si je rovná, ide o hudobnú utópiu. Prečo sa teda sťažujem? Pretože to je ľahká cesta, ako kapelu či umelca zbaviť jeho tvorivej jedinečnosti, pokiaľ pochádza z kultúry odlišnej od americkej televízie.“ Na ploche 5 normostrán znáša Byrne argumenty skôr zástupné a spoločenské než hudobné. Väčšina z tých, ktorí v oblasti pracujú, to brala ako grófsku radu: „Prečo taká nezmyselná diskusia o názve, ktorý dobre slúži a je zrozumiteľný?“ Šéfredaktor vtedajšieho londýnskeho hudobného časopisov fRoots napísal: „To celé je skôr miestny problém Davida Byrna.“
Pokúsme sa však predsa len o vecnú analyzu. Fenoménu world music sa venujú festivaly, nahrávacie spoločnosti aj hudobné veľtrhy ako Womex. A práve vývoj ich ponuky za posledné 3 dekády generuje skepsu. Všetko už bolo objavené, skoršia rozmanitosť vytláča komerčné fúzie. Rok od roku je ťažšie prekvapiť niečím novým z málo známej kultúry. Pre Stredoeurópana je posledným sklamaním tohtoročný program festivalu Rudolstadt. Ten zohral v 90 rokoch v našom regióne priekopnícku úlohu, terajšia ponuka je priemerná. Nejde ale len o zlyhanie jedného festivalového tímu? Protikladom je naopak výnimočný posledný ročník pražského festivalu Respekt, ktorý mal navyše oveľa horšiu štartovaciu pozíciu ako festivaly v bohatom Nemecku.
Pripusťme ale, že istý posun nastal. Napríklad v tom, že inšpirácie z mimoeurópskych kultúr sa neprejavujú výhradne v teritóriu world music, ale voľne prenikajú do tradične vymedzených žánrov. Albumy čerpajúce zo svetových kultúr sú pravidelnou témou hudobných médií ako Pitchfork či Mojo. Zmenou teda prešlo skôr vnímanie väčšinového publika ako také. Konvergencia prebieha aj opačným smerom. Príkladom je trio Congo Cowboys, ktoré tento rok vystupuje na Folkových prázdninách v Náměšti. Hudobníci z Južnej Afriky aj Konga hrajú country balady s takou surovosťou, aká z amerických hudobníkov dávno vyprchala.
Pre mnohých získalo označenie „world“ príchuť hudobného geta, voči ktorému sa vymedzoval David Byrne aj ďalší.
Náprava je jednoduchá, hovorme tomu „global“! Od roku 2020 publikoval Guardian tabuľku Top 10 globálnych albumov uplynulého roku. World music je tu premiešaná s dubom, jazzom, zvukmi z thajských dedín i afrobeatom. Posun v názvosloví prenikol aj do londýnskej sály Barbican. Pakistanská speváčka Arooj Aftab, ktorá nedávno koncertovala v pražskom divadle Archa, aj ďalší umelci, predtým zaraďovaní do world, sú dnes v kategórii „contemporary music“. V cenách Grammy nahradilo od januára 2021 kategóriu World Music označenie Global Music, s trochu nejasným vysvetlením, že predchádzajúce meno zaváňalo kolonializmom. Mainstreamové platformy sa teda tvária, že ide o prežitý termín, ktorý dobre slúžil po 5 dekád, ale teraz už stratil na výlučnosti.
V komunikácii medzi odbornou verejnosťou, ktorá dobové trendy nerieši a vývoj sleduje v širšom kontexte, sa ale označenie drží aj naďalej, čo dokumentuje nedávno vydaná kompilácia „Excavated Shellac: An Alternate History Of The World’s Music“. Sada 4 CD so 100 nahrávkami z rokov 1907-1967 sa predáva za 150 dolárov, bola nominovaná na Grammy v kategórii Najlepší historický album.
Garth Cartwright v recenzii pre Guardian napísal: „Predstavte si antológiu tvorby 20. storočia, ktorá zámerne ignoruje pop, rock, jazz, blues, country, klasiku a operu. Anglicky hovoriaci poslucháči boli silne pobúrení. Napriek dominujúcej západnej hudobnej norme vzniklo v tej väčšej, zostávajúcej časti sveta množstvo veľmi odlišnej a extrémne krásnej hudby.“ Možno sa pýtate, čo vydavateľa viedlo v gramofónovom praveku natáčať hudbu v tak exotických miestach? Odpoveď je jednoduchá. Nahrávacie spoločnosti vytvárali v týchto končinách trh pre čerstvých majiteľov gramofónov, a preto im ponúkali lokálnu hudbu.
Štvoralbum mapuje tiež hudbu Európy, nahrávku „Cyganská Veselka“ natočil Orchester Štefana Škimby, ktorý pôsobil v hraničnej oblasti medzi Ukrajinou, Poľskom a Slovenskom. Nájdeme tu aj jednu z najväčších gréckych speváčok začiatku 20. storočia: Marika Papagika sa narodila roku 1890 na ostrove Kos, natáčala v Alexandrii v Egypte, roku 1915 sa usadila v Spojených štátoch, a predstavila grécke žánre ako rembetiko západným poslucháčom. Osobné príbehy tých najlepších hudobníkov bývajú spojené s večnou migráciou. Majstrovský hráč na írskej gajdy Patsy Touhey z kraja Galway strávil väčšinu života v Spojených štátoch, kompilácia zachytáva jeho nahrávku z roku 1920. „Éra starých platní so 78 otáčkami, to bol masívny globálny priemysel, ktorý vyprodukoval stovky tisíc, možno milióny nahrávok,“ povedal autor výberu, kalifornský zberateľ Jonathan Ward. Jeho kompilácia je ale len nepatrným zlomkom, historické nahrávky zostávajú z tej väčšej časti neznáme, na moderných nosičoch nevydané.
Na záver je dôležité spomenúť faktor, ktorý mladej generácii možno uniká. Rad prelomových nahrávok z historických rebríčkov mohol vzniknúť preto, že ľudia platne kupovali a tým financovali ich vznik. Tvrdohlaví hitmakeri, ktorí sú ochotní ísť aj do rizikových projektov ale nevymreli. Dudu Tassa je v Izraeli veľkou hviezdou, a spolu s gitaristom Jonnym Greenwoodom (Radiohead), vydal tento rok album, ktorý je unikátnym príkladom medzigeneračných a medzikultúrnych interakcií. Tassov starý otec Daoud Al-Kuwaity spolu so svojim bratom Salehom patrili k hudobným celebritám na dvore irackého kráľa Faisala, moslimom totiž nebolo dovolené hrať hudbu a vákuum zaplnili Židia. Roku 1933 bratov vyhľadala najvýznamnejšiu hudobnú osobnosť arabského sveta, egyptská speváčka Um Kulthum, a objednala si u nich skladbu. Do Izraela odišli až v čase silnejúceho antisemitizmu roku 1951. Dudu Tassa deduškove piesne vzkriesil k novému životu, naučiť sa kvôli tomu aj arabsky. Na spoločný album s Greenwoodom zaradil klasické songy z Alžírska, Egypta i ďalších krajín, odkiaľ v minulých dekádach čerpali v Európe dobre známa speváčka Natacha Atlas či Rachid Taha. Tassa s Greenwoodom na album prizvali hosťujúcich vokalistov a repertoár rozdelili tak, aby každý spieval pieseň z inej krajiny ako je tá jeho. Vo zvuku sú prepájané nástroje Orientu s elektronikou. „Snažili sme sa prísť na to, ako by zneli Kraftwerk keby nežili v Nemecku ale Káhire.“ Album nazvali „Jarak Qaribak“, Tvoj sused je tvoj priateľ, čo je posolstvo na Blízkom východe vzácne a o to viac potrebné.
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: archív)
