Prečo žiadny slovenský hudobník z oblasti populárnej hudby nemá svetové renomé?
Prečo nad žiadnym našim albumom nikdy nejasalo more hudobných kritikov v USA, GB, Francúzsku, Nemecku? Prečo veľkí manažéri a producenti hľadali nové hudobné talenty v Uzbekistane, v Mali, alebo v neznámej Tuvianskej republike, a nie na Slovensku?
Absurdnosti a paradoxy
Ak chceme hľadať odpovede na vyššie položené otázky, najprv musíme začať doma od seba, od situácie v slovenskej populárnej hudbe. A hneď narazíme na absurdnosti a paradoxy. Na jednej strane páni Maťo Ďurinda a Jozef Ráž iniciovali zavedenie povinných kvót, koľko slovenskej hudby majú vysielať naše rádiá, samozrejme, oveľa viac ako doteraz, a na druhej strane väčšina rádií z nej hrala len skladby od niekoľkých našich interpretov a skupín, roky donekonečna omieľaných. A nebude prekvapením, keď to tak bude pokračovať naďalej.
Čiže namiesto päťkrát denne Elán, to bude desaťkrát denne Elán?
Náš prezident, pán Andrej Kiska, podpísal teraz takú novelu o vysielaní a retransmisii, v ktorej je údajne uvedené, že z podielu odvysielaných slovenských hudobných diel má byť najmenej jedna pätina nových. Čím však nie je povedané, že aj „od nových hudobníkov a kapiel“. Z pohľadu pozitívneho vplyvu na našu hudbu nie je táto novela dobre vymyslená. V podstate zabraňujeme napredovaniu slovenskej hudby, pretože napredovaniu by pomohla vtedy, keby umožnila dať slovo najlepším našim hudobníkom, predovšetkým začínajúcim, čiže neznámym, oni sú budúcnosťou našej hudby. A, samozrejme, v adekvátnom množstve, čo najväčšom. Ak by to mala byť pätina, tak to je málo. Každé slovenské rádio by malo podporovať našich začínajúcich hudobníkov. Čo, bohužiaľ, doteraz všetky rádiá nerobili. Ani festival Pohoda nepodporujú naše médiá tak, ako by si zaslúžil. Je to náš najväčší a najvýznamnejší festival, ktorý dosiahol svetovú úroveň. Každoročne nám predstavuje najlepšiu hudbu z celého sveta, čo je potrebné pre naše poučenie a inšpiráciu, a zároveň predstavuje aj hudbu slovenskú.
Navzájom si tu komplikujeme situáciu z ktorej napokon vychádza porazená hudba, neraz práve tá najlepšia.
Staviame sa k jej propagácii spôsobom niečo za niečo. Bez finančného zisku je len málokto ochotný pre ňu pohnúť prstom. Pritom na Slovensku v posledných rokoch badať módu tváriť sa, že slovenskú hudbu treba podporovať. Podporovať len za peniaze? To v nás nie je ani štipka veľkosti mecenášstva? Začína sa tu čoraz viac prejavovať postoj, že hudba je len biznis. Nehovoríme „správy z oblasti hudobného diania“ , ale „správy zo šoubizu“. Degradujeme hudbu z úrovne umeleckej, na úroveň obyčajného úžitkového obchodného predmetu. A tým prispievame k jej zneváženiu. Následok? Ani sa potom nemožno čudovať tomu, čo mi nedávno povedalo jedno osemnásťročné dievča: „ Hudba? Nemám záujem. Samé somariny pre prachy“. Pritom ten náš slovenský hudobný biznis trčí stále len v rozmedzí našich štátnych hraníc. A to je paradoxné, mal by ich prekročiť, pretože koľko je možné zarábať hudbou na tomto malom, chudobnom Slovensku? Uživí všetkých hudobníkov, alebo iba tých protežovaných?
Poďme s našou hudbou do sveta
Mali by sme sa teda konečne pohnúť ďalej, smerom von do sveta. Ako to dosiahnuť? V prvom rade samotnou hudbou, dobrou hudbou. Pretože nad všetkou jej propagáciu a manažovaním stojí ona. A ktorá to konkrétne je? Určite to nie je tá, ktorá je výsledkom napodobňovania zahraničných vzorov. S tým by sme mali konečne rázne prestať. Svet, najmä západný, nie je zvedavý na naše odvary hudby, ktorej má doma nad hlavu. Vláčime drevo do lesa. Presnejšie povedané, chceli by sme, niektorí, no to naše drevo sa do lesa ani nedostane. Ako je možné, že u nás existuje veľké množstvo ľudí, medzi ktorých patria aj niektorí ľudia z hudobnej brandže, ktorí si myslia, že jediná cesta k úspechu vo svete vedie cez prispôsobovanie sa anglo-americkej hudbe? Pritom sme ho týmto spôsob nikdy nedosiahli. Nikdy! Ani takáto facka nám nestačí nato, aby sme sa spamätali? Už dávno mala u nás vzniknúť hudobná scéna, ktorá by priťahovala záujem zahraničia k nám na Slovensko. Čím? Kvalitou a osobitosťou. Pozitívny výsledok by sme tým reálne mohli dosiahnuť. Príkladov zo sveta je dosť, napríklad malé Kapverdské ostrovy majú so svojimi hudobnými štýlmi vo svete renomé. Pritom sú počtom obyvateľov iba o málo väčšie ako Bratislava, takže naše výhovorky, že nemáme šancu na úspech preto, lebo sme malý národ, si môžeme strčiť za klobúk. Nemusíme mať hviezdy formátu Madonny. Môžeme sa pre svet stať príťažlivými našou svojráznosťou, napríklad národnou. A o tom bude reč ďalej, o tom, že …
Sme bez identity!
Mnohé hudobné scény rôznych krajín získali vo svete rešpekt prostredníctvom svojho osobitého štýlu, neraz národného charakteru. Kolumbijčania cumbiou, Jamajčania reggae, Alžírčania raï. A my? Čo máme my? Aký štýl sme vytvorili? Žiadny. Sme bez štýlu! Čiže sme neidentifikovateľní. Ako má Američan rozpoznať našu populárnu hudbu? Iba vďaka slovenčine? Pretože okrem slovenčiny väčšinou neznie slovensky. Ponechajme stranou tézu o užitočnosti znieť slovensky. Tak nech teda znieme anglicky, americky, keď tak veľmi chceme, ale nech zároveň popri tom znieme identifikovateľne, originálne. No my sa radšej prispôsobujeme, niekedy i napodobňujeme. To je, s prepáčením, smiešne, trápne, zhadzujeme sa pred svetom. Nemáme hrdosť, nemáme, ako sa hovorí, vlastné „ja“. Zjednodušene by sa dalo povedať, že nie sme vo svete zviditeľnení, zapísaní, podchytení. Neexistujeme.
Slnko vychádza.
Na začiatku tretieho tisícročia som napísal, že pokiaľ budeme napodobňovať zahraničnú hudbu a naďalej bazírovať predovšetkým na našom neslávnom pop rocku, nedostaneme sa ďalej, ako po hranicu nášho humna. Čas ukázal, že som sa nemýlil. Nepomohlo tu nikomu lobovanie, kontaktovanie, protežovanie a typické slovenské ruka ruku myje. Vlastne pomohlo, výlučne protežovanie na domácom piesočku. No už v časoch socializmu sme mali pesničkárku, ktorá nepostupovala spôsobom ruka ruku myje, nezlomne stála na pozícii svojho hudobného vyjadrenia, z ktorého bolo počuť, že je slovenské – Zuzanu Homolovú. Dnes je súčasťou nášho hudobného vydavateľstva Slnko Records, pripomínajúceho nezávislé „labely“ na Západe, napríklad 4AD. Nie je to prehnané prirovnanie, v našich podmienkach má Slnko Records naozaj podobné postavenie. Dbá na kvalitu, skladateľskú pôvodnosť, originalitu. Dnes už sú pod jeho strechou mnohí z najlepších slovenských hudobníkov. Nebudem ich mená uvádzať, ich zoznam nájdete na stránke http://www.slnkorecords.sk/.
A že ich v niektorých slovenských rádiách nepočuť? Práve to je dôkaz, že u nás niečo nie je v poriadku, dôkaz o nezdravom prostredí v slovenskom šoubiznise.
Jana Kirschner tiež vstúpila pod strechu Slnko Records a … zaznamenala úspech v rebríčku World Music Charts Europe. Bez pop rocku! Tento rebríček síce nepredstavuje úspech komerčný, no predstavuje úspech umelecký a má svetové renomé, kto sa v ňom objaví, môže rátať s tým, že si ho na Západe všimnú manažéri, producenti, hudobníci. A okrem Jany vkráčala do tohto rebríčka aj ďalšia slovenská akvizícia, pravá slovenská banda – skupina Banda. Zdá sa teda, že nad našou hudbou začína vychádzať slnko. Možno z neho vykúka spoza obzoru len malý kúsok, no vzbudzuje to najdôležitejšie, čo potrebujeme – nádej.
Miroslav Potoček (Foto Tasler: Grand Hotel Kempinski High Tatras, Foto Jana Kirschner: Prima TV)
