V prípade estónskeho dua nejde o to, že v dnešnej hudbe je možné všetko, ale o to, že ho tvoria dvaja tak úplne odlišní hudobníci. Marko Veisson nosí okuliare, zatiaľ čo Ramo Teder nie.
Rovnaký postoj však majú aj k piesňam o nepríjemnom pocite, že vás pri vynášaní smetí môže pohrýzť pes. Ich hudba je určená pre serióznych hipsterov, unavených pankáčov a milovníkov tradičnej hudby, ktorí netušia, čo je lýra hiiu kannel, takže im na koncertoch pokojne povedia, že počúvajú zombie folk. Alebo že poznajú veľrybu, ktorá vlastní malý bar pri jazere Paala, nad ktorým levituje. Prekvapivo sa nájde dosť ľudí, ktorí sú ochotní im to uveriť, alebo aspoň dať kúpou nového albumu „Viimane suusataja“ najavo, že sa o to snažia, hoci je prevažne o stromoch, zimných športoch a v preklade sa volá takmer osudovo „Posledný lyžiar“.
Názov Puuluup je trochu jednoduchší a pri jeho vymýšľaní si dali záležať na tom, aby naznačoval kombináciu „starej dobrej ručnej výroby“ a elektroniky. „Puu“ znamená v estónčine drevo a „luup“ je skratka slova looping.
Pôvod tradičnej estónskej lýry so sláčikom je obklopený mnohými záhadami, prvé zmienky o nej pochádzajú zo stredoveku. Do Estónska sa dostala zo Škandinávie pod názvom talharpa. Tento kedysi veľmi rozšírený nástroj prakticky vymizol v 19. storočí a len nedávno sa k lýre vrátili mladí hudobníci, ktorí čelili problému: neexistovali noty a málokto si pamätal, ako sa na ňu správne hrá.
Ideálna živná pôda pre Puuluup: „Stačí vziať do ruky lýru a za pol hodiny sa ocitnete medzi dvesto najlepšími hráčmi na svete.“ A pretože akýkoľvek čistý hudobný štýl je pre nich synonymom čírej nudy a cesty do slepej uličky, hrajú títo neodolateľní humoristi mišmaš od Bacha po Pärta a voľne prechádzajú do punku, ruských gaštanov, ľudových piesní z ostrova Vormsi a všetkého, čo v ich improvizačnom opojení napadne.
Údajne sa stretli na autobusovej zastávke a keď Ramo požiadal Mareka, aby mu zapálil cigaretu, on mu namiesto toho ponúkol pivo a začali hrať punk.
Za najvhodnejší nástroj na spievanie a rapovanie príbehov o veterných turbínach, hrdinoch z poľských seriálov, jesenných električkách, zločincoch z Odesy či Vivaldim považovali lýru.
„Estónčina, ruština, angličtina, fínčina a gibberish – to všetko nájdete v našich piesňach. Občas poslucháči povedia, že poznajú iný jazyk – možno niekto, kto bol v českej armáde alebo je z Portugalska.“
Za svoje výnimočné oživenie starovekej lýry získali v januári dve hlavné ceny na Estónskych hudobných cenách: za album roka 2021 a najlepšiu skupinu. Na festivale Colours of Ostrava, kde Puuluup v júli vystúpia, sa budeme môcť presvedčiť, prečo ľudia milujú týchto dvoch Estóncov najmä na živých koncertoch.
Simon Broughton z časopisu Songlines má na to vysvetlenie: „Ide o dvoch mužov v strednom veku, ktorí sa správajú ako tínedžeri.“
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Puuluup)
