Rachid Taha - Je Suis Africain (Naive, 2019)
Rachid Taha sa narodil v Alžírsku a vyrastal vo francúzskom meste Lyon. Zo školy odišiel predčasne, pracoval v továrni, umýval riad.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia so svojou prvou kapelou Carte de Séjour spieval o tom, ako sa mu žije na francúzskych predmestiach. Presvedčivo dokázal podávať pocity človeka, ktorý v nehostinnom prostredí čelí spoločenským či kultúrnym tlakom a pritom sa pridržiava vzdorovitej totožnosti.
Do širšieho povedomia sa Taha dostal začiatkom deväťdesiatych rokov, potom ako sa začala jeho sólová kariéra. Jej vrchol prišiel vďaka albumu „Diwan“ (1998) a koncertnej nahrávky „1,2,3 Soleils“ (1998), na ktorej sa podieľali aj alžírski speváci Khaled a Faudel. Predalo sa z nej viac ako milión kusov.
Taha bol symbolom, rockovou hviezdou arabského aj francúzskeho sveta. Spolupracovali s ním producenti Brian Eno, či spevák Damon Albarn a jeho skladby zneli aj vo filmoch. Žil a vystupoval ako rocker: ležérne oblečený, väčšinou neoholený, so strapatými vlasmi, s cigaretou a fľašou vína v ruke. Strácal klobúky, košele, občas rovnováhu. Keď mal dobrú náladu, predvádzal lascívne brušné tance. Občas nevhodne žartoval o sexe či kokaíne a bolo mu jedno, čo si kto myslí. Niekedy ho museli vynášať zo zafajčených šatní nohami napred. Nebol učebnicovým hrdinom a nikdy sa nepovažoval za vzor, ako každý mal slabšie chvíľky, ktoré niekedy naschvál zdôrazňoval.
Tahovi mnohí ľudia určitým spôsobom ubližovali. Jeho potácanie na pódiách si vysvetľovali opitosťou. Dokonca ho preto niektorí organizátori koncertov i festivalov odmietli pozvať vystupovať (aj na Slovensko!). Spôsobovala ho však zriedkavá choroba, Arnold-Chiariho malformácia. Prejavuje sa deformáciou krčno – lebečného spojenia, naviazaného na posun štruktúr zadného mozgu do veľkého záhlavného otvoru. Vznik tejto choroby nie objasnený. K jej následkom patrí bolesť hlavy, porucha chôdze, strata rovnováhy, slabosť.
Vo svojej podstate to bol jemný človek, pacifista, vyznávač mierumilovných ideálov, rovnosti a tolerancie a mal básnickú dušu.
Nadovšetko miloval hudbu, pričom arabskú vytrvalo spájal s tou západnou. Bol hrdý, že na pódiu má na jednej strane západnú rockovú zostavu s gitarou, basgitarou a bicími a na strane druhej hráča na oud, píšťaly, či bubny darbuka.
Jeho skladby zneli ako kombinácia západného rocku a arabskej hudby, zvlášť v poslednej dekáde občas duneli ako techno, či dub. V skutočnosti išlo o pomerne sofistikované, pokročilé hudobné tvary, ktoré čerpali z punk-rocku, blues, country či rockabilly, a zároveň z alžírskych štýlov ako rai alebo chaabi.
Nahral politicky úderné skladby ako napríklad „Voila, Voila“, vyvracajúce predsudky typu „za problémy nás bielych môžete vy čierni“, alebo poctu prisťahovalcom „Ya Rayah“ – vraj jeden z prvých arabských singlov, ktorý v deväťdesiatych rokoch hrávali európski dídžeji.
Veľkým Tahovým hitom sa stala aj coververzia piesne „Rock the Casbah“ od jeho obľúbených britských punk-rockerov The Clash. Preložil ju do arabčiny a premenoval ju na „Rock el Casbah“, v texte miestami vymenil Araba za Texasana, k rockovým gitarám pridal slučky, marockú flautu i citaru a celé to tak čarovne zamotal, až nebolo jasné, či si uťahuje z arabských despotov, alebo z Európanov, pre ktorých sú Arabi samí domedári a teroristi. Túto pieseň v posledných rokoch hrával po boku s pôvodným gitaristom The Clash Mickom Jonesom, ktorý sa podieľal aj na jeho albume „Zoom“ z roku 2013.
Rachid Taha zomrel 12.9. 2018 na infarkt vo veku 59 rokov.
Ešte počas života nahrával nové piesne s francúzskou skupinou La Caravane Passe, ktorú vedie Toma Feterman. Práve on sa postaral o dokončenie nového albumu „Je Suis Africain“, ktorý vychádza rok po Tahovej smrti. Jeho texty sú v arabčine, francúzštine, angličtine i španielčine a desať nových nahrávok prekypuje humorom a energiou. Radi vám ich preto predstavíme aj v našom vysielaní.
Daniel Konrád a Róbert Gregor (foto: press Rachid Taha)
