The Rhum Runners – Kick The Gong (Doghouse & Bone Records 2017)
Nejako sa tomu nemôžeme ubrániť, občas sa potrebujeme vzoprieť popularite, ktorá je pričasto dielom giganticky financovanej propagandy a neodolateľne túžime dať šancu málo známej kapele. Samozrejme, z nášho pohľadu zaujímavej. Takže? Ideme na to.
Je dôležité spievať o šialenom šimpanzovi? Napríklad v piesni Chimpanzee Frenzy. Múdrejší z toho nikto nebude, ale vyvolá to prinajmenšom úsmev a možno i salvu smiechu, čo je dôležité pre dobrý pocit zo života. A o tom sú skladby francúzskej skupiny The Rhum Runners z mesta Toulouse, ktoré je u nás známe najmä vďaka jednému románovému a filmovému grófovi. Stačí vysloviť jeho meno (Joffrey de Peyrac) a všetko bude jasnejšie, obzvlášť kontúry jeho neodolateľnej manželky Angeliky. Názov skupiny The Rhum Runners však nemá spojitosť s týmto románovým grófom, ale s pomenovaním pašerákov rumu, ktorí počas americkej 
prohibície v rokoch 1920 až 1933 pašovali na lodiach do USA lacný rum zo západných Bahám.
Kick The Gong je druhý album týchto francúzskych kráľov štýlu „surfy rockin ‚exotica“. Zatiaľ tento štýl hrajú iba oni, takže v ňom ani nikto iný kráľom byť nemôže. Vykúzlili ho vraj podobne ako alchymisti – v porcelánovom mažiariku. Pomliaždili a podrvili v ňom ingrediencie rôznych hudobných štýlov blízkych ich srdcu. Následkom toho sa z nich uvoľnili neodolateľné vône a chute z ktorých vznikol ich imaginárny hudobný film. Jeho základom je žáner exotica, populárny v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Primárnym zdrojom tohto žánru boli inšpirácie hudbou, ktorá západnému uchu znela exoticky – z Ázie, Oceánie, Južnej Ameriky, Afriky. The Rhum Runners do neho vplietajú ešte prvky surf rocku, rock’n’rollu, jazzu, rumby. Vznikli z toho inštrumentálne aj vokálno-inštrumentálne skladby s francúzskymi, anglickými a nemeckými textami, ideálne pre „cocktail party“ v blízkosti bazéna.
Zdá sa, že títo zábavní Francúzi sa vyhýbajú všetkému, čo má spojitosť so súčasnosťou. Ich zvuk evokuje viac druhú polovicu päťdesiatych rokov a prvú polovicu šesťdesiatych rokov minulého storočia, ako dnešok. Človeku sa preto tisne na jazyk slovo „retro“. Lenže oni zo starej hudby vytvorili osobitý štýl. Žeby v určitom zmysle nový? Podstata retrospektívy sa teda trasie od základov, najmä ak ju ešte zaklincuje humor a bláznivé fúzie. Napríklad v skladbe Chop Chop zaznejú ázijské motívy, v skladbe Pensa Goes West uháňa rytmus ako kone v spaghetti westernoch. Vrcholom je „rock’n’rollovo-beatovo-
Miroslav Potoček (foto: archív)
