Trendy sa menia, osobnosti zostávajú. Robin Denselow píše pre britský denník The Guardian vyše pol storočia.
Počas svojej večne premenlivej dráhy Denselow cestoval ako humanitárny dobrovoľník po Afrike, pracoval pre BBC, nakrúcal medzinárodne oceňované dokumenty. Keď v Londýne pred 50 rokmi robil rozhovor s Frankom Zappom, Zappa potom zaklopal na jeho dvere aby ho pozval do Kalifornie. Jeho recenzie v Guardiane predstavujú cenný zdroj faktov naprieč žánrami aj dekádami, najmä pre autorov, ktorí na rozdiel od 1.3 miliardovej anglickojazyčnej komunity žijú v krajinách, ktoré autom prejdete za pár hodín. Stretnutie s Denselowom môžeme brať aj ako návštevu paralelného vesmíru, ktorý je nielen väčší ako ten náš, ale má aj ďalšiu dimenziu. Minulý rok v júni bol Denselow jedným z hostí festivalu world music v nórskom mestečku Forde, kde vznikol nasledujúci rozhovor.
Vy sa hudbou zaoberáte 60 rokov. Vydávali ste časopis Isis, viac ako desať rokov predtým ako Dylan napísal rovnomennú skladbu.
„Chodil som do školy v Readingu, západne od Londýna. 70 rokov predtým miestnu väznicu preslávil Oscar Wilde, ktorý si tam odpykával dvojročný trest za homosexualitu. Ja som dospieval v čase, keď sa v Británii prebúdzala folková scéna, podobne ako v Spojených štátoch. Všetci hovorili o Woody Guthriem, počúvali Boba Dylana, zúčastnili sa protijadrových pochodov. S tým boli spojené protestné piesne s protivojnovými témami a to ma ako školáka zaujímalo. V 16 rokoch som začal písať pesničky a vystupovať s gitarou vo folkových kluboch. Než som nastúpil na univerzitu, zavolal ma riaditeľ školy a navrhol mi cestu do Burundi. Ja som si myslel, že je to v Indii, tak som povedal že áno. Potom mi dali letenku do Kampaly, odkiaľ som pokračoval do hlavného mesta Burundi, čo bolo na hranici s Kongom, pracoval som tam ako dobrovoľník v utečeneckom tábore.“
Veľa európskych muzikantov, ktorí si zamilovali africkú hudbu, začínalo podobne, teda v humanitárnej organizácii.
„Tá moja sa volala Voluntary Service Overseas. Afrika ma fascinovala, v noci boli počuť stanice z Konga, púšťali úžasnú hudbu. Bola to éra konžskej rumby, čo bol prvý moderný panafrický štýl. Ja som nerozumel po francúzsky, ale určite vysielali najslávnejšie kapely vtedajšej doby. Naspäť z Burundi som sa potom vydal stopom.“
Šesť tisíc kilometrov cez africké vnútrozemie?
„Áno, najprv cez Ugandu do Mombasy v Keni, potom do južného Sudánu. Nevedel som, že tam je vojna, ale viezol ma vojenský nákladiak. Potom sme išli loďou po prúde Nílu, skôr než dokončili Asuánsku priehradu.“
Po tom všetkom bolo asi štúdium na univerzite hrozná nuda?
„Akademický život ma skutočne veľmi nezaujímal. Bavila ma hudba a Afrika. Vtedy prišiel do Anglicka prvýkrát Bob Dylan, to bolo v roku 1965. Zavolal som na jeho tlačové oddelenie, že píšem pre študentský časopis, a že chcem voľný vstup na koncert. Pozvali ma na tlačovú konferenciu, do londýnskeho hotela Savoy.“
Savoy bol počas Dylanovho turné jeho hlavnou základňou. Takmer surrealistickej situácie z hotela zachytáva dokumentárny film Don’t Look Back. V postrannej uličke vznikol dodnes známy videoclip, Subterrannean Homesick Blues, v ktorom Bob Dylan v rytme piesne odhadzuje listy s textami, zatiaľ čo v pozadí sa motá Allen Ginsberg.
„Ja nie som ani tom dokumente, ani vo videu, ale tlačovku som sledoval. Večer som šiel na Dylanov koncert do Albert Hall, čo bol najväčší zážitok môjho života. Jeden chlap na pódiu a všetky tie jeho úžasné piesne. Napísal som recenziu a povedal si, stanem sa hudobným kritikom. Pre čitateľov budem objavovať nové veci, ďalší plán bol koncert francúzskej pesničkárky Francoisa Hardy, ktorú v Anglicku zatiaľ nikto nepoznal. Tiež som písal o britskej folkovej scéne, v ktorej figurovali skvelí gitaristi Bert Jansch, John Renbourn, Davy Graham. Pritom som zistil, že sa treba aj uživiť. Zavolal som do denníka, volal sa The Guardian, že napíšem o dvoch ľuďoch na čele anglického folku. Speváčka Norma Waterson a jej neskorší manžel Martin Carthy. Obaja získali, podobne ako Beatles, Rád britského impéria. Pýtali sa ma, čo som zač, povedal som im že študent. „Tak to skúsime,“ odpovedali. Beriem to ako šťastie, pretože o tejto hudbe do denníkov vtedy nikto nepísal. Ľudia v redakcii vôbec netušili, o čo ide.“
Čo bola typická situácia pre generačný predel v 60. rokoch. V hudbe prebiehala tvorivá revolúcia, ale médiá nemali kapacity to spracovať. Presne ako to Dylan vystihol v piesni Ballad of a Thin Man.
Oni mojimi článkami zaplnili medzeru v ponuke, a odvtedy pre Guardian píšem na voľnej nohe. Nikdy som nebol členom redakcie.
Ale hudobné týždenníky ako Melody Maker, New Musical Express, tie predsa na rozdiel od dennej tlače túto hudbu sledovali?
„Áno, občas som písal aj pre Rolling Stone a Melody Maker, ale mainstreamové časopisy boli skutočne v úplnom vákuu.“
Ak ste sa remeslo naučil v študentskom časopise, netlačili na vás v Guardiane do nejakých formálnych regulí?
„Ja som u nich mal vždy úplnú slobodu, ale tiež viem, že s niektorými témami musím do špecializovaných časopisov. A tiež som chcel späť do Afriky. Dostal som miesto v politickej redakcii BBC, ktorá vysielala do Afriky a neskôr v TV ako producent dokumentárnych filmov. Cestoval som po svete ako reportér, hudba s tým vždy súvisela.“
To bola úžasná doba, kedy africké kolónie získavali nezávislosť. Vnímali ste to ako éru optimizmu, kým kontinent ovládli korupční diktátori?
Ako všetko ostatné, bolo to zložitejšie. Často som jazdil do Rhodézie. Vtedy to bola konfliktná zóna, rasizmus a apartheid, z okolitých štátov sa tam sťahovali guerilloví bojovníci.
Pripadali ste si niekedy v Afrike v bezpečí?
„Nikdy. Natáčali sme s guerillami, inokedy s jednotkami rasistického režimu prezlečenými za guerilly, aby ich diskreditovali.“
Pár rokov potom, v apríli 1980, keď Rhodézia získala nezávislosť aj nové meno Zimbabwe, súčasťou osláv bol koncert Boba Marleyho, na štadióne pre 60 000 divákov.
„Videl som ho o tri roky skôr, v londýnskom divadle Rainbow, koncert vyšiel ako živý album. Typická situácia: keď hral Bob Marley, sťahovali sa tam priťahovali zlodejíčkovia aj pouličné gangy. Varovali ma, že na ulici nebude bezpečne. Dajte si bacha, počas celého turné. Bankovky som si napchal do ponožiek. Bolo to dávno pred mobilmi a internetom, ešte na koncerte som ručne do bloku napísal recenziu, a už o pol desiatej som musel vyraziť do telefónnej búdky, aby to zajtra vyšlo. Cestou som stretol pár nebezpečných týpkov, a keď som sa ocitol v búdke a chcel diktovať, zistil som, že blok nemám. Vreckári boli úspešní a ja si nič nevšimol. Lovil som v pamäti a diktoval text, ktorý bol samozrejme limitovaný dĺžkou. Až to bude dvestopäťdesiat slov, tak ma zastavte.“
Pre Európanov bol vtedy Londýn hudobnou metropolou celej planéty. Aké ste mali ďalšie zážitky, vedľa Dylana, Marleyho či Zappu?
„Najväčšie udalosti po Dylanovi boli, keď prišli kalifornské kapely. Doors a Jefferson Airplane hrali v londýnskom Roundhouse, čo bola pôvodne výrobňa lokomotív a koncom 60. rokov centrum hippies kultúry. Telefonoval som do Guardianu, že to bude úžasný koncert a oni mi povedali že píšem o folku a toto je rock. Ja som na to odpovedal, že to je tiež folk. Oni nič nevedeli a súhlasili. A tak som od 70. rokov písal pre Guardian aj o rocku, cestoval po svete a natáčal dokumenty, bola to krásna doba.
A tiež zlatá éra britského folku, s úžasnými talentami ako Nick Drake, Incredible String Band, Fairport Convention. Tí dokázali premeniť celú hudobnú scénu.
„To čo robili bola fúzia folku a rocku, prirodzená expanzia hudobného jazyka, nie niečo, o čom producenti hovoria ako o novom trende. Nová interpretácia tradičného materiálu. Úžasná bola speváčka Sandy Denny, ktorá začínala so spomínanými Fairport Convention.“
Skvelí gitaristi ako Davy Graham vymýšľali nové ladenia aj techniky. Písal ste ako gitarista aj o týchto inováciách?
„Ja úlohu novinára v kultúre chápem tak, že sa snaží pre mainstreamového čitateľa objaviť nové veci, o ktorých iní mainstreamoví novinári nepíšu. To bol môj cieľ. Ako freelancer som si mohol vyberať, a písal som o veciach, ktoré sa mi páčia. A ktoré som mal to šťastie vidieť. Snažil som sa byť skôr pozitívny ako negatívny. Pokiaľ som videl neznámu kapelu a nepáčila sa mi, tak som ju ignoroval než aby som ju kritizoval. Komplikoval by som im už bez toho ťažký život. Môj hlavný cieľ bolo teda prepojiť publikum s hudobníkmi, ktorí si zasluhujú, aby ste o nich vedeli. Dať im hlas, aby vysvetlili čo robia a prečo to tak robia.“
Vráťme sa k Afrike. O rumbe z Konga sme hovorili, ďalšiu štýlovú vlnu predstavoval afrobeat z Nigérie. Stretol ste sa niekedy s jeho priekopníkom, saxofonistom Felou Kutim?
„To bolo celkom dramatické. Fela bol najhlasnejším odporcom diktátora Abaju a ten vyslal armádu, aby vypálila jeho štúdiový komplex The Shrine. Cestoval som taxikom, taxikár ma tam nechcel doviezť, že to je veľmi nebezpečné, musel som ukryť magnetofón. Fela hovoril, že vedel, že prídem, že mu to prezradili africkí duchovia, bola s ním sranda.“
On bol celkom paličatý, nebolo ťažké s ním nadviazať kontakt?
„Niekedy áno, okolo boli oblaky marihuany, niekedy hovoril nezmysly, inokedy hovoril rozumne.“
Ako prebiehali tie jeho domáce koncerty v Shrine?
„Hralo sa vo vnútri, na pódium prišiel o druhej po polnoci a skončil pri úsvite.“
V posledných dekádach je v Afrike tým najsilnejším hudobným žriedlom Mali, zažili ste tam nejaký festival?
„Áno, v Segou, na rieke Niger, pódium je na lodi na vode, publikum sleduje program z brehu. Hrali tam všetky najväčšie hviezdy ako Salif Keita, Rokia Traore.“
Svojráznou časťou novinárskej profesie sú nekrológy. Zdá sa, že v Británii túto disciplínu beriete vážnejšie ako vo zvyšku sveta, čo za tým je?
„Napísať dobrý nekrológ je úžasná zodpovednosť voči tvorivému odkazu umelca, aj voči pozostalej rodine. Oni si to najskôr vystrihnú a schovajú na pamiatku. U umelcov, ktorých nepoznáte tak dobre, to je celkom pálčivá úloha a dôvod tej rodine zavolať, oni vám prezradia príbehy, o ktorých sa za života dotyčného nehovorilo.“
V ére internetu ubúda skutočná kritika. Nestáva sa písanie o hudbe len predĺženou rukou propagačných aktivít? Kritizovali by ste trendy, ničiace verejný vkus, ako smooth jazz, ktorý hrá napríklad Kenny G?
„Tak o ňom som nikdy nepočul. Je dobré, že ako freeance si môžete vybrať čo počúvať.“
Máte niekoho anglicky píšuceho, koho rešpektujete?
„Snažím sa nečítať recenzie iných, aby ma to nezviedlo z cesty. Dvakrát za rok má naša generácia novinárov spoločný obed, Rock and Roll Lunch, krčme Bulls Head v Barnes, na východe Londýna. Tú tradíciu začal Keith Altham, kedysi publicista pre Rolling Stones a The Who. Občas tam prídu aj muzikanti, raz dokonca Bruce Springsteen.“
Každý článok vyžaduje prípravu, aj keď teraz sa ľahko vyhľadávajú pramene cez internet. Predpokladám že v Guardiane na to máte nejaký team?
„Nie, ja si robím všetko sám. Doma. Ako autor na voľnej nohe.“
Petr Dorůžka – preklad NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: archiív Robin Denselow)
