Slávna speváčka Rocío Márquez nahrala s elektronickým producentom Bronquiom album „Tercer Cielo“, ktorý sa považuje za medzník moderného flamenca. Úžas z neho ešte neprekročil hranice Španielska, ale zrejme sa tak čoskoro stane, pretože je predurčený zapísať sa do histórie.
Andalúzski Gitanos by sa nikdy nenazvali Rómami, považujú sa za Cigánov. Do kolísky flamenca vložili vášeň, surovosť a svoju krutú históriu.
„Pre nás je spev a tanec vyjadrením toho, kým sme. My nehráme flamenco, my sme flamenco,“ hovoria hrdo a pripomínajú, že flamenco nie je ľudová hudba Andalúzie, a už vôbec nie Španielska. Nie je to ani výlučne ich hudba, hoci bez nich by nepochybne znela úplne inak, pretože je presiaknutá stredomorskými, severoafrickými, arabskými a židovskými vplyvmi. Autenticita tejto umeleckej formy, ktorá zahŕňa okrem spevu aj gitarovú hudbu a tanec, sa dlho považovala za posvätnú. Puritáni sú nahnevaní, ak niekto toto pravidlo poruší, a to aj napriek tomu, že flamenco je hudba v neustálom vývoji.
Flamenco podlieha času a vplyvom doby
V osemdesiatych rokoch jeden z najväčších spevákov všetkých čias, fenomenálny Camarón de la Isla, použil elektrickú gitaru a Enrique Morente nahral album „Omega“ s rockermi Lagartija Nick, nastal zlom. Všetkým bolo už jasné, že takzvané nuevo flamenco je otvorené podnetom, ktoré by predtým nikoho nenapadli. Preto nedávny príchod speváčok Rosalíe a Maríe José Llergo, ktoré spájajú flamenco s elektronikou a popom, už nikoho zo stoličiek nezdvihol. Obe pripravili pôdu pre Rocío Márquez, ktorá s producentom Bronquiom na albume „Tercer Cielo“ (Tretie nebo) podľa odborníkov jednoznačne dosiahla revolučný zlom, ktorý predznamenáva budúcnosť flamenca.
Tridsaťsedemročná speváčka je držiteľkou najvýznamnejšieho ocenenia vo svete flamenca, Lámpar Minera.
Na svojich predchádzajúcich albumoch, ktoré produkoval Raúl Refree, postupne dozrievala k modernému poňatiu, ale tým, čo vytvorila s Bronquiom, doslova šokovala a ako sama trefne poznamenala, „porodila samu seba“. Hoci na albume pracovali aj iní hudobníci, základom sú elektronické, techno a zvukové experimenty. Rocío neváhala použiť „auto-tune“ a celkovo nechala svoj úžasný hlas prejsť cez filtre, pričom do skladby „Prefiero La Muerte“ vložila samplovaný hlas legendárneho speváka Manola Caracola.
Zatiaľ čo pri Rosálii sa riešil fakt, že nie je cigánskeho pôvodu a dospelo to do bodu, keď bola obvinená z kultúrneho privlastňovania, na Rocíu, rodáčku z Andalúzie, si podobný nezmysel nikto vytiahnuť nedovolil. V skutočnosti tým umlčala všetkých puristov, pokiaľ teda nemali doširoka otvorené ústa od samého úžasu.
Bronquio, vlastným menom Santiago Gonzalo, sa síce tiež narodil v Andalúzii, dokonca v samom srdci cigánskeho flamenca, mestečku Jerez de la Frontera. Pretým ako sa spoznal s Rocíou o túto hudbu nezakopol, bavil ho punk a elektronický underground. Počas covidu, kedy spoločne na albume pracovali, sa však ukázalo, že „dokáže rozplakať stroje“ a vzniklo z toho futuristické flamenco pre 21. storočie spojené s poéziou slávnych španielskych básnikov.
Názov albumu „Tretie nebo“ vysvetlil Bronquio: „Za prvé nebo považujeme chvíľu, keď sa začneme venovať tomu, čo nás baví. Druhé nastáva, keď umelec poprie pravidlá, aby sa dostal na iné pre neho neznáme miesta. A do tretieho neba sa dostanete, keď je vám všetko jedno, pretože milujete to, čo robíte.“
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Rocío Márquez & Bronquio)
