Zatiaľ čo prvé nápady albumu „Endless Rooms“ si kapela vymieňala online, výsledok sa zrodil až počas malých okienok slobody. Rolling Blackouts Coastal Fever ho totiž nahrali v dome z hlinených tehál v buši približne dve hodiny severne od Melbourne.
Hudobní kritici ich v roku 2018 prijali viac ako žičlivo. Revoluční neboli, no ich hudba mala svoje čaro. Príliš nápadne zneli podobne ako niektoré skupiny v minulosti. Napríklad ako austrálski The Go-Betweens. Niektoré skladby evokovali R.E.M., niektoré štýl Hüsker Dü alebo novozélandských skupín vydavateľstva „Lietajúca mníška“, obzvlášť skupinu The Bats.
Ich nahrávky majú unášajúci rockový ťah a sú aj melodicky výrazné, preto vzbudzujú nádej, že z ich autorov by ešte v budúcnosti mohli vyrásť veľké postavy rocku. Navyše Rolling Blackouts Coastal Fever oplývajú na dnešné časy nie úplne bežnými prednosťami.
Traja z členov kapely spievajú sólovo i zborovo a každý z nich je hudobný skladateľ.
V konečnom dôsledku je predsa len ich hudba odlišná od dnešného štandardného rocku. Rolling Blackouts Coastal Fever (skrátene Rolling Blackouts C. F.) v zložení Fran Keany (spev, gitara), Tom Russo (spev, gitara) + jeho brat Joe Russo (basová gitara), Joe White (spev, gitara), Marcel Tussie (bicie nástroje) rolovali na pristávacích dráhach indie rocku s obrovskou suverenitou.
V roku 2018 im vyšiel debutový album „Hope Downs“ pod značkou Sub Pop Records, čo neradno podceniť, pretože boli pod jednou strechou spolu s takými hudobníkmi, akými sú napríklad Beach House. (Debutovému albumu predchádzali dve EP „Talk Tight“ a „The French Press“). Pred dvomi rokmi nahrali ešte album s názvom „Sideways to New Italy“.
Nový album „Endless Rooms“ sa zrodil v období pandémie.
Spevák a gitarista Tom Russo skladal piesne bez nádeje, že ich bude niekto počúvať. Názov tretieho albumu so sugesciou bludiskovej pasce je záležitosťou nočných môr, ale aj psychologického účinku zle zvládnutej austrálskej pandémie.
Jeden z troch autorov piesní v kapele priznal, že veľa jeho nápadov vzniklo nekonečným chodením po uliciach (melbournskej štvrte) West Brunswick“. Fran Keaney trávil víkendy skladaním hudby v Garagebande.
Dvanásť nových skladieb je ovplyvnených akustikou a atmosférou rozľahlého domu na brehu jazera.
Dom postavila v sedemdesiatych rokoch rozvetvená rodina Russoovcov a nachádza sa aj na obale albumu.
Po prvýkrát si kapela nahrávku produkovala sama (spolu so zvukovým inžinierom, spolupracovníkom a starým priateľom Mattom Duffym). Výsledkom je zbierka piesní presiaknutá duchom tohto miesta; prerušovaná terénnymi nahrávkami dažďa, ohňa, vtákov a vetra.
„Je to takmer antikoncepčný album,“ hovorí kapela. „Nekonečné izby v názve odrážajú lásku k vytváraniu svetov v našich piesňach. Ku každej z nich pristupujeme ako k holému priestoru, ktorý sa dá vybudovať nekonečnými možnosťami.“
Väčšina piesní je skôr romanticky než spoločensko-politicky ladených. Keaney o nich povedal: „Je ťažké nenechať do piesní preniknúť realitu predchádzajúceho zmätočného a frustrujúceho obdobia. My ako skupina sme pozitívni ľudia a snažíme sa vyhýbať cynizmu, ale aj pre optimistov to bolo veľmi ťažké. Mám pocit, že to číha v pozadí viacerých našich piesní.“
NMR (foto: press Rolling Blackouts Coastal Fever)
