„Je to iba obyčajný popík. Má nízku úroveň popu“. Tieto vety a ďalšie vety podobného významu sa občas mihli v slovenskej tlači. A občas ich počuť aj v bežnom styku medzi ľuďmi, keď prezentujú svoje názory na hudbu.
Pop (pop music, populárna hudba) je neumelecký hudobný žáner. Takto bol pop neraz charakterizovaný. Oprávnene? Táto charakteristika popu bola frekventovaná v ére „sixties“ a dodnes prežíva. Vtedy sa o ňom vyjadrovala nelichotivo časť intelektuálov, obzvlášť intelektuálov staršej vekovej kategórie. Hudbu jednoducho rozdeľovali na artificiálnu (vážnu) a nonartificiálnu (zábavnú). Dnes je však pop v hudobnej publicistke vyspelých krajín ponímaný rôznymi spôsobmi, prejavuje sa v nich diferencovaný prístup, rozlišovanie popu podľa umeleckej úrovne. Pop totiž dávno nadobudol aj umelecké podoby s presahom do rôznych iných žánrov. Obzvlášť ART POP (Kate Bush, Marc Almond, Laurie Anderson). Mal a stále má i mnohé podoby počuteľne odlišné od konvenčného popu v komerčnom i strednom prúde. Nezávislý pop – INDIE POP (C Duncan), CHAMBER POP (The High Llamas) BAROQUE POP (The Divine Comedy), DREAM POP (Beach House), SYNTHPOP (Austra), AMBIENT POP (David Sylvian).
Tento článok nie je zameraný na zmapovanie všetkých štýlov popu, no už z vyššie uvedených príkladov vyplýva, že je ich veľa – experimental pop, sophisti-pop, jangle pop, twee pop, pop-folk, psychedelic pop, sunshine pop, power pop, garage pop, noise pop, swamp pop, wonky pop, atď. Niektoré presahujú aj do oblasti vážnej hudby, jazzu, folku, rocku i world music. A zase naopak, mnohí umelci, ktorí neboli pokladaní za typických predstaviteľov popu občas do neho odbočili – David Bowie.
Žijeme v dobe prelínania žánrov. V dobe multikultúrnej. Tento jav nie je nový, no čoraz viac sa zväčšuje a zrýchľuje. Svet sa totiž, naopak, zmenšuje. A pop sa rozrástol do tisícich podôb. Ponímať ho v dnešnej dobe celý ako neumelecký žáner je … smiešne. Slová sú niekedy zbytočné. Nepresvedčia. Nech sú akékoľvek. Presvedčiť však môže skutočnosť, čiže samotná hudba. Tá však sama do hláv nenaskáče. Preto je nevyhnutné ju spoznávať. Hudbu sveta. Obzvlášť to platí pre hudobných publicistov, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku. Chudák pop už od niektorých dostal nakladačku. Teraz by bolo spravodlivé očistiť ho od dehonestovania. Určitá časť ľudí tomuto dehonestovaniu podľahla a pokladá pop ako taký za nízky druh hudby. Obzvlášť milovníci hudby „tvrdej“. Pop je totiž pre nich príliš „mäkký“. Ich platformou kvality je totiž tvrdosť. Pritom je iba jedným z množstva výrazov hudby. Sama o sebe nie je zárukou vysokého stupňa umeleckej úrovne. A nakoniec je potrebné ešte aj rozlišovanie. Nie je pop ako pop. A rozlišovanie na Slovensku už tradične nie je v móde, naopak, triumfuje hádzanie všetkého do jedného vreca. Prečo? To už je kapitola pre filozofov, historikov, muzikológov a možno aj … psychológov.
Miroslav Potoček
