Kráľ salsy, latino Springsteen, hollywoodský herec, držiteľ deviatich cien Grammy, absolvent Harvardu, skoro prezident Panamy, minister vlády, aktivista, kamarát Lou Reeda, Paula Simona a Stinga …. tým všetkým bol sedemdesiatjedenročný Rubén Blades Bellido de Luna z Panamy v živote rád.
Vychádza nám z toho legenda na prahu rekapitulácie a ono ajhľa: nie tak staré americké praktiky v Paname priviedli speváka k nahratiu pekne ostrého poprockového albumu. Moment, rockového? Presne kvôli tejto otázke kráľ salsy premýšľal o pseudonyme El Hijo de Anoland – syn Anoland, čo je odkaz na spevákovu matku, kubánsku herečku Anoland Diáz.
Ruben Blades žije viac ako päťdesiat rokov v New Yorku, kam jeho rodina emigrovala po obvineniach otca zo spolupráce s CIA.
Vedľa bezprecedentnej hudobnej kariéry zanechal tiež výraznú stopu v Hollywoode: zahral si výrazné úlohy v mnohých filmových trhákoch po boku Jacka Nicholsona, Denzela Washingtona alebo Billa Murrayho. Na Harvarde získal právnický titul, ku ktorému pridal ďalší z panamskej univerzity. V roku 1994 kandidoval na prezidenta Panamy a krajine v rokoch 2004-2009 slúžil ako minister cestovného ruchu. Vymenovať Bladesové megahity dá dosť práce a preniknúť do jeho tajomstva, s akým tak inovatívne spájal salsu s tangom, celtic music, tropicaliou, popom, jazzom alebo rockom, dychmi nahrádzal syntetizátory a vlastne v mnohých ohľadoch nanovo predefinoval salsu, nie je tiež na pár riadkov.
A s Rubenom je spojených aj niekoľko rarít: spieval v muzikáli Paula Simona The Capeman a na album Nothing But The Truth s ním v roku 1988 autorsky spolupracovali Sting, Elvis Costello a Lou Reed. Áno, ten Lou Reed …. K nikdy nevydanej spoločnej skladbe Delilah sa tento rok Blades vrátil s americkou psycho-rockovou kapelou Making Movies. O generácie mladších Making Movies s veteránom salsy spája aktivizmus: skladba No te Calles by mala ľuďom dodať odvahu bojovať proti politickej korupcii pod heslom „Ak sa sám nepredáš, nikto si ťa nemôže kúpiť“. A vraj kým ľudia vyjdú do ulíc, majú možnosť reagovať na špeciálnej webovej stránke Notecalles.world.
Za ostrejším tónom Bladesového posledného albumu Paraiso Road Gang môžeme hľadať pripomenutie dávneho príkoria aj rozhodnutie tento rok znova kandidovať na prezidenta Panamy.
Vec sa má tak a veľa sa toho točí okolo Panamského prieplavu: francúzska spoločnosť, ktorá ho začala budovať, zbankrotovala a projekt od nich kúpili Spojené štáty. Kanál uviedli do prevádzky v roku 1914 a na oboch brehoch si vydobyli vybudovanie ochranného pásma Zona Canal, patriaceho pod jurisdikciu Spojených štátov a ochranu niekoľkotisícovej americkej armády. Taký štát v štáte, kde dreli do úmoru a v žalároch umierali panamčania bez nároku na odvolanie. Dokonale to ilustruje obal albumu pripomínajúci obrázky z amerických väzenských filmov …
Územie sa Paname vrátilo v roku 2000, horkosť z koloniálnej minulosti a bezprávia ale z Rubena stále nevyprchala a preto na ňu vo väčšine skladieb kladie dôraz: „Riskujeme, že sa staneme najlepšie informovanou spoločnosťou, ktorá kedy zomrela na nevedomosť. Pre mňa ako umelca je súčasťou mojej funkcie vyvolávať reakcie, podnecovať diskusiu a strhávať stereotypy. Je to niečo, čo nám pomáha rásť a bráni ľahostajnosti v prevzatí nášho života.“
Blades ako vždy ale spieva aj o každodenných veciach, napríklad o láske v reggae piesni Love Me of Leave Me. V Templo de Agua svojom texte zase spomína na argentínsku poetku Alfonsinu Storni, ktorá skončila svoj život skokom do mora. Skladbu napísal slávny americký hráč na gajdy Eric Rigler a tak niet divu, že si v nej aj zahral. A v ďalších sa mihnú aj panamské hviezdy, speváci Horacio Valdés a Pash.
Jiří Moravčík (foto: press Rubén Blades)
