Sainkho – Like a bird or spirit, not a face (Ponderosa 2016)
Album „Like a bird or spirit, not a face“ hovorí sám za seba o tom, že ešte stále sa v hudbe odohráva niečo zaujímavé.
Za zamyslenie však stojí fakt, že za to môžeme ďakovať Sainkho, umelkyni v rokoch, pôvodom zo zapadákova, aký si Stredoeurópan snáď ani nedokáže predstaviť, ak nie je oligarchom, ktorý chodí s Putinom na rybačku do autonómnej republiky Tuviansko, krajiny panenskej prírody a šamanov v centre Ázie, s prekvapujúcou hustotou hudobníkov experimentálnej alternatívnej hudby, najmä keď zoberieme do úvahy celé jej spektrum, siahajúce až do Ruska, Mongolska, Altajska, ba i do Kalmycka a Číny: Huun-Huur-Tu (Festival Pohoda 2005 ), Yat-Kha, Hanggai, Shu-De, Gen-Dos, Alash, Chirgilchin, Opycham, Egschiglen, Nadishana, Bugotak, Namgar, Kongar-ol Ondar, Olchey, Okna Tsahan Zam, Tannutuva, Safety Magic Project, Altan urag, Anda Union, Genghis Blues, AltaiKai, Altai Khangai, Ay-Kherel, Igor Koshkendey, Enkh Jargal, Hosoo & Transmongolia, Dangaa, Ayarkhaan, Domog. ( Článok o kozmických hlasoch z Tuvy si môžete prečítať. )
Znie to neuveriteľne, no všetky vyššie vymenované skupiny a hudobníci sa vymykajú všednosti a niektoré ich albumy patria doposiaľ v tomto tisícročí k najkrajším a najoriginálnejším, hoci sú u nás veľmi málo známe.
Najväčšiu reputáciu spomedzi nich má vo svete Sainkho Namtchylak (1957). Pochádza z Tuvy, autonómnej republiky Ruskej federácie. Určitým šokom je jej hlasový rozsah oktáv – sedem! To znamená, že legendárnu opernú divu Mariu Callas prekonáva o štyri oktávy a oktávovú rekordérku Ymu Sumac o dve. Samozrejme, len vtedy, keď naplno využíva techniku hrdelného spevu, tzv. throat singing (khomei). Čo sa nestávam často.
Sainkho nie je exhibicionistka
I keď v niektorých nahrávkach sa zamerala výlučne na samotný spev. Jej diskografia začína byť neprehľadná, také veľké množstvo albumov nahrala. Neúnavne experimentuje. Každý jej album predstavuje vybočenie do neprebádaných hudobných svetov. Kombinovala etnickú hudbu so symfonickým orchestrom, rockom, jazzom, elektronickou hudbou. Komerčne najatraktívnejšie sú jej albumy „Out Of Tuva“ / + Hector Zazou (1993) a „Stepmother City“ (2001).
Študovala na univerzite v Kyzyle a hudobnom inštitúte sestier Gnessinových v Moskve. Zaoberala sa lamaistickými a šamanskými tradíciami. Dlho žila vo Viedni. Niektorí publicisti ju prirovnávajú k Nine Hagen. No ona o sebe hovorí: V prvom rade som žena zo stepí.
Jej najnovší album „Like a bird or spirit, not a face“ je opäť prekvapujúci. Nomádka Sainkho spojila sily s inými nomádmi – dvomi členmi Tinariwen (Festival Pohoda 2008), najznámejšej hudobnej skupiny afrických Tuaregov. (Eyadou Ag Leche – elektrické, akustické gitary, spev, Said Ag Ayad – perkusie). A už sa aj hovorí o tom, že to bude jedna z fúzií roka 2016. Sainkho spieva, plače, vrčí, zvuk gitár sa kĺže v štýle púštneho blues rocku.
Nad soundom držal ruku na slovo vzatý odborník, ostrieľaný Grammy world music producent Ian Brennan. Je síce fakt, že na tomto albume zaznejú aj experimentálne skladby, ktoré asi nebudú pre mnohých poslucháčov príťažlivé, no zaznejú aj také, ktoré majú, ako sa ľudovo hovorí, „správny ťah“ – Nostalgia To, Melody in My Heart, The Road Back.
Sainkho je akoby neuchopiteľná, stále sa mení, nekompromisne kráča vlastnou cestou, badateľne a počuteľne nekomerčnou. Skrátka, je unikátnou hudobníčkou po každej stránke, od A až po Z.
Miroslav Potoček (foto: press Sainkho)
