Salif Feita – Un autre Blanc (Naive 2019)
Černošský albín, spevák Salif Keita, prezývaný malijský Caruso, sa lúči posledným albumom svojej kariéry. Dvadsaťšesť členná kapela a Angelique Kidjo s Alpha Blondym medzi hosťami svedčí o tom, že si záver chcel Salif Keita hlavne užiť.
V auguste oslávi sedemdesiatiny. Pre umelca to nie žiadny dôchodkový vek, napriek tomu ohlasuje Un autre Blanc (Another White) za definitívnu bodku. Rozhodnutie spája s únavou a starobou, čo po päťdesiatročnej kariére chápeme. Lenže: takto radikálne hovoril Keita už pri vydaní elektropopového tanečného, mimo vojnovú realitu Mali ocitnutého albumu Tale v roku 2012. Dodnes sa traduje, že si tým vyhlásený pavúk, občas podliehajúci náladám nedocenenia, kryl v tušení neúspechu chrbát: nekupujte a ja končím, akoby vtedy varoval vopred. Za nepodarený album potom dostal dosť vynadané a šesť rokov sa nahrávaciemu štúdiu radšej vyhýbal.
Medzitým bol na turné s obnoveným legendárnym orchestrom Les Ambassadeurs, márne sa angažoval v malijskej politike a naplno sa venoval svojej charitatívnej organizácii Global Foundation, pomáhajúcej africkým albínom. V Bamaku postavil „biely spevák s čiernou dušou“ nemocnicu, na vybavenie a nákup proti slnečných krémov venoval milióny frankov a tvrdo tlačil na politikov, aby sa proti stigmatizácii a rituálnemu zabíjaniu albínov postavili.
Osobne produkovaný album si Keita sám zafinancoval a nahral s ďalšími hviezdnymi hosťami: afropopová diva z Nigérie Yemi Alade a senegalský raper MHD. A pre poriadok, do kapely pozval ikonických inštrumentalistov: „klávesákov“ Cheick Tidiane Secka a Jeana-Philippa Rykiela, hráča na koru Mamadou Diabateho a Haroun Samakeho s kamalengoni.
Klesajúcu predajnosť, v Afrike sa kvôli pirátstvu blížiacu takmer k nule, je pre Keitu pádny dôvod opakovať starý trik s „posledným albumom“. Môžeme mu preto teraz veriť? U neho jeden nikdy nevie, podľa všetkého to ale vyzerá na premyslené rozhodnutie: „Netvrdím, že to balím s hudbou, len už nechcem nahrávať albumy. Čím som starší, tým je to pre mňa viac stresujúce. „
Akou nahrávkou sa s nami Keita lúči? Vycibrený afropop, chytľavé melódie a infekčné rytmy má stále v malíčku, nestratil ani cit pre prepínanie medzi akustickými a elektrickými nástrojmi a srší z neho nasadenie, dôvod k úžasu z novátorstva nám ako v minulosti už však nedáva. A mal by? Jasné, bavíme sa predsa o Salif Keitovi, náruživom experimentátorovi! Vráťme sa na zem: od albumu M’Bemba, čo je už štrnásť rokov, nás už nikdy neprinútil ustrnúť pred jeho tvorivou genialitou. Ak teraz niečím poslucháčsky láka a nechajme stranou nestarnúci nedostihnuteľný hlas, tak len zaručene veľmi kvalitným západoafrickým mainstreamom a podivnými nápadmi. Medzi tie rozhodne patrí módne využitie vokodéru v skladbe Gnamale. A najzaujímavejšia pieseň z albumu, surový „duet“ s juhoafrickým zborom Ladysmith Black Mambazo a hypnotickou gitarou hudobníka menom Djelimada Tounkara, si Keita môže dať navždy za rámček.
Jiří Moravčík (foto: Thomas Dorn)
