Živé kvety - Salto na rozlúčku (Slnko records, 2019)
„Dvetisícdvadsať, chce sa mi vracať ako Egonovi Bondymu, keď mal dvadsať. Na jasných esách, rútime sa do najbližšej totality ako je..via z lesa.”
Bratislavská kapela Živé kvety na svojom jedenástom albume „Salto na rozlúčku“ naďalej výstižne reflektuje na naše životy a svojimi textami dokáže elegantne aj priamočiaro udrieť klinec po hlavičke.
Oproti starším nahrávkam skupiny Živé kvety vo väčšej miere počuť husle a rôzne klávesové nástroje, po dvadsiatich rokoch zaznie bendžo alebo aj celkom nové zvuky (zvonkohra, ukulele, mandolína). Na albume účinkujú hostia Martin Burlas (gitara, syntetizátor), Přemysl „Chip“ Máčel (klarinet), Robo Pospiš (spev, syntetizátor) a Marián Džubák (gitara, spev).
Pri príležitosti nového albumu sme položili zopár otázok gitaristovi skupiny Petrovi Bálikovi.
Salto na rozlúčku je vašim jedenástym albumom. V čom sa líši od svojich predchodcov?
V tom, že sme na ňom pracovali veľmi dlho. Začali sme ho nahrávať už pred dvomi rokmi, ale postupom času sme stále zisťovali, že to nestačí. Pesničky prichádzali a odchádzali, neboli sme si istí, či na to majú alebo nemajú. Skôr platilo to druhé. Asi sme si museli počkať na tie správne songy. Niekto by povedal, že čím je človek starší, tým je na seba prísnejší. Môže to byť pravda, ale skôr si myslím, že čím sme starší, vkráda sa do našich životov rutina, robíme veci automaticky, istí si výsledkom. To je cesta do pekla. Potom sa z hudby vytráca cit, nadšenie, či obyčajné vzrušenie.
Na novinke sa nachádza deväť piesní, z ktorých väčšina pôsobí pokojnejším dojmom. Vyhovuje Vám ich komornejšia atmosféra?
Neviem, či nám vyhovuje, ale naše pesničky berieme skôr ako dary. Možno by sme chceli aj nejaké rýchlejšie songy, ale aj keď to vyzerá, že skladanie pesničiek máme vo svojich rukách, tak sami sme s Luciou prekvapení, čo nám život nadelí. Často uhlie a zemiaky, ale občas aj nejakú pesničku.
Koľko nových piesní ostalo tentoraz v šuplíku?
Uf, ďalších deväť desať vecí sa nedostalo na album. Z rôznych dôvodov. Taký odpad sme už dlho nemali. Buď boli slabé, postavené na hlinených nohách alebo sa jednoducho nehodili. Najprv sa tvárili ako bavorák, ale nakoniec dopadli ako stará škodovka. Ale na to sme museli prísť sami, aj preto bolo nahrávanie také dlhé.
Jednotlivé skladby sú postavené na výborných textoch. Je ich výhradným autorom opäť Lucia Piussi?
Hej, Lucia. Minule som si ich čítal, keď som robil korektúry. Poznám kamarátov hudobníkov, pre ktorých je písanie slovenských textov doslova utrpením. Tak to aj potom vyzerá. Aj on sa často s nimi natrápi, ale jej verše sú živé a presné.
Všetky piesni vznikli už na hotové texty?
Takto my nepracujeme. Každý má svoj spôsob, ako tvorí. Základ piesničky vymyslíme častokrát spolu. Stačí jedno stretnutie, obaja na neho prídeme s prázdnymi rukami, ale v tom dialógu sa začne rodiť pieseň. Sochár, ktorý sa pozrie na kameň, hovorí, že je v ňom už ukrytá socha. My žiaden materiál nemáme, predpokladám, že tým materiálom sme my sami.
Kto je autorom hudby?
Väčšinou ja, ale je super, keď sa mi podarí dokopať k Luciu k tomu, aby vymyslela pesničku celú od a po zet. Stále neviem, či ide o formu nejakého druhu prefíkanej lenivosti alebo potrebnej prokrastinácie. Ono, niekedy stačí, aby ju niekto naštval. Vtedy jej to ide veľmi rýchlo!
Čím nás Živé kvety ešte prekvapia v blízkej budúcnosti?
Sami nevieme. Keď prekvapíme sami seba, určite prekvapíme aj druhých.
Róbert Gregor (foto: press skupiny)
