Sam Moss – Neon (Lost Honey Records, 2018)
Amerika má teoreticky predpoklady na vznik ešte jednej ďalšej najsilnejšej armády na Zemi. Namiesto vysoko ničivých zbraní však táto armáda disponuje niečím iným, niečím vrcholne neatraktívnym pre ľudí, ktorí sú nalepení na „action movies“ – disponuje najväčšou a najvyspelejšou folkovou scénou, armádou folkových hudobníkov. Vlastne to ani nie je armáda, nikdy nebola uniformovaná, ba ani uniformná, nikdy sa nepoddávala umelo nalinkovaným módam a vždy, keď predsa len bola módna, tak svojim vlastným spôsobom. Má už dlhú tradíciu. Patria k nej aj folkoví hudobníci z vysokoškolských kampusov (mestečiek), ktorí sú súčasťou americkej hudobnej inteligencie a vytvárajú samostatný, osobitý umelecký svet. Veľká časť významných amerických skladateľov pochádzala z okruhu folkovým hudobníkov, alebo z okruhu hudobníkov nejakým spôsobom s folkom spriaznených – veterán Bob Dylan i mladší Sufjan Stevens.
Folk je v Amerike a západnej Európe ponímaný inak ako na Slovenku (širokospektrálne), je žánrovo členitý, siaha od tradičného poňatia k modernému(folktronica, avant-folk, neofolk, anti-folk, folk punk, indie folk, freak folk, progressive folk, psychedelic folk), neraz presahuje do oblasti elektronickej hudby i do oblasti world music, jednoducho povedané, presahuje do všetkých smerov, čo je jeden z faktorov, ktorý mu zabezpečuje dlhú životnosť a vplyv na iné žánre. Niektorí „folkeri“ úsmevne hovoria, že folk a folklór zachránili heavy metal (folk metal, viking metal) a napokon vraj zachránia aj rap a hip hop. Jedna staršia teória hovorí (ešte donedávna pokladaná za smiešnu), že to môže byť aj country music (ukážka). Folk a country však nemajú iba vážnu tvár, ale aj veselú a humornú, s odozvou až na európskom severe, napríklad vo Fínsku (ukážka)
My však teraz venujeme pozornosť umelcovi typickému pre vyššie zmienenú americkú hudobnú inteligenciu v oblasti folku. Volá sa – Sam Moss. Vybrali sme si ho preto, že nie je u nás známy (už totiž máme po krk toho nekonečného slovenského mediálneho omieľania stále rovnakých superhviezd), je mladý a hudobne zodpovedá prevládajúcej slovenskej predstave o folku. Jeho pesnička Walking The Line má na „YouTube“ 525 000 zhliadnutí, čo nie je veľa, no vzhľadom na jeho komerčne nelákavý vzhľad i hudbu je to prijateľný úspech.
Sam Moss žije v univerzitnom Bostone ( a sme znovu pri kampusoch). Jeho najnovší album má názov Neon. Bol ocenený denníkom The Boston Globe so 146 ročnou tradíciou. Sam je od roku 2014 takmer non stop na turné. Vystupoval i na legendárnom Newport Folk Festivale. Je absolventom vysokej školy. V hudobnom svete začínal ako jazzový klarinetista v štýle Bennyho Goodmana, neskôr hral na husle, potom na elektrickú gitaru, nakoniec na akustickú a pridal aj bendžo. To všetko stihol do jeho štrnástich rokov. Album Neon obsahuje tiché, príjemné, upokojujúce, nenápadné, baladicky ladené piesne. Také sa však človeku po viacnásobnom vypočutí dostávajú pod kožu poriadne hlboko. Celý album Neon, ako i samotná rovnomenná titulná pieseň, má vyvolávať pocity z nočného veľkomesta – putujete po polnoci prázdnymi ulicami, neón vrhá studené svetlo, všetko je nočné, všetko iné, opona padá, keď sa noc končí a deň začína. Samov album bol nahrávaný v suteréne jeho domu a koluje o ňom úsmevný názor, že jeho štýl sa pohybuje niekde medzi Radiohead a alt-country, čo je však trošku nadnesené.
Hovoriac o piesňach na albume Neon, Sam Moss vysvetlil: “ Pochádzajú z pocitu domova, z pocitu zakorenenia. Dúfam, že ponúkajú spektrum pocitov. Existuje veľa spôsobov, ako môžete stráviť polhodinku času. Počúvanie albumu Neon je jedným z nich. Pozývam vás, aby ste to vyskúšali“. My v NMR sme to už vyskúšali. Samov spev i hlas sa nám zapáčil. A aj jeho hra na gitaru.
Miroslav Potoček (foto: YouTube)
