Elektronika s hip-hopom predstavujú pre Afriku požehnanie i katastrofu. Šíri sa kontinentom ako invenčná horúčka, umožňuje držať Afričanom prst na tepe modernej doby a dokonca ešte rýchlejšie prenášať správy.
Na druhej strane ale dusí pôvodné tradície, berie muzikantom prácu a mladým povedomie o histórii; tu sa všeličo zaseklo a nie všetko sa ešte niekedy podarí vrátiť. Pohľad do plných klubov modliacich sa k dídžejom dnes robí z početných kapiel nedostupný luxus a dotklo sa to aj slávnych veteránskych zostáv, takže osemčlenná Santrofi z Ghany má náš obdiv.
Navyše hudba Santrofi pripomína silu jedného z najmocnejších panafrických štýlov všetkých čias: ghanského highlife; považovaného za prvý a jediný poriadny africký rock’n’roll.
Vysokoobrátková tanečná hudba z dosahu radarov nezmizla, nie že by sme si to len mysleli, to je proste fakt podčiarknutý absenciou hviezdneho medzinárodného ghanského ambasádora, akým bol napríklad v Nigérii Fela Kuti, ktorý sa pri „vynachádzaní“ afrobeatu mimochodom bez highlife neobišiel. A propagandisticky na neho spoliehal a všemožne ho podporoval tiež prvý ghanský prezident Kwame Nkrumah, to aby ste rozumeli, prečo mu mladí chalani zo Santrofi venovali skladbu „Africa“, otvorenú jeho príhovorom o panafrikanisme.
Dychári, gitaristi, bubeníci, speváci a fantastickí koncertní showmani vedení basgitaristom menom Emmanuel Ofori mohli oprášiť repertoár zo zlatej éry highlife šesťdesiatych rokov a oprieť sa o predchádzajúce skúsenosti nabrané po boku Ebo Taylora alebo Pat Thomasa. Napriek tomu dali pri reštitúcii prednosť vlastným skladbám, sviežejším, odpichovejším, melodickejším a v textoch aktuálnejším verziám „highlife“, berúcim do úvahy obľubu afrobeatu či funky, určenú vraj hlavne ghanskej mládeži.
Santrofi je v ghanskej mytológii farebný vták so štyrmi krídlami.
Kto ho uloví, má smolu, zatiaľ čo pokochať sa pohľadom prináša šťastie. Takže nechajme Santrofi lietať! Otázka páči-nepáči sa potom vôbec neponúka, pretože skrátka páči. A kto kapelu videl na Womexe alebo Womade, tak vie, že aj naživo.
Jiří Moravčík (foto: press, Eric Ban Nieuwland) článok bol pôvodne napísaný pre časopis UNI
