K najpríjemnejším letným prekvapeniam určite patrilo nové vydanie zremastrovanej verzie albumu „Digital Sheikha“ z roku 1997. Naspievala ho francúzska speváčka marockého pôvodu Sapho. Album je venovaný umeniu slobodomyseľných ľudových maghrebských speváčok nazývaných sheiky.
Zo všetkého najskôr si predstavme Sapho, dnes už sedemdesiatročnú speváčku, poetku, spisovateľku, filmárku, novinárku a extravagantnú módnu ikonu. Narodila sa do židovskej rodiny v Marakéši, kde až do svojich sedemnástich rokov žila.
Po presťahovaní do Paríža, kde ju najprv považovali za príliš židovskú, aby mohla byť Maročankou a za natoľko marockú, aby ju Francúzi vzali medzi seba, čelila predsudkom, určujúcim jej neskorší svetonázor.
Celoživotne neskrýva svoj postoj k občianskym a ženským právam a odpor k rasizmu. A na svojom židovskom pôvode vždy trvala aj v arabskom svete. Počas koncertu v pásme Gazy, dokonca donútila spoločne tancovať Izraelčanov s Palestínčanmi.
Spieva vo viacerých jazykoch a vydala desiatky albumov v žánrovom rozpätí od popu k rocku, flamenku a francúzskemu šansónu. V 90. rokoch uviedla svoje multižánrové, predovšetkým západne smerované rozpätie do výraznej interakcie s arabskou hudbou, kedy si odvážne trúfla na jeden z jej absolútnych a vlastne nedotknuteľných vrcholov – štyridsaťosemminútovú epickú skladbu „El Atlal“ (The Ruins) naspievanú v roku 1966 egyptskou bohyňou Kalthum.
S prevzatím symbolu zblíženia modernej arabskej poézie až tradícií vychádzajúcej hudby si Sapho získala veľký rešpekt, avšak nebola by to ani ona, aby vzápätí totálne neprepólovala a od vysokého štylizovaného umenia neprešla k surovým piesňam z prístavných krčiem a nevestincov. Albumom „Digital Sheikha“ totiž vzdala poctu alžírskemu a marockému fenoménu: chudobným a podsvetím milovaným speváčkam prezývaným sheiky.
Zatiaľ čo na svadbách, v nočných kabaretoch a hašišových brlohoch ich ľudia nosili skoro na pleciach a obdivovali pre vzťah k alkoholu a sexuálnu otvorenosť, väčšina ich vďaka tabu islamskej spoločnosti odmietala. Neskrývaný odpor k roztopašným speváčkam ich vyhnal až na okraj spoločnosti.
Sheiky sa nestali hlásateľkami zakázaných túžob opovrhovanými autoritami dobrovoľne: pochádzali z chudobných pomerov, rozvrátených rodín a často boli sirotami, ktoré nemali inú možnosť ako sa živiť spevom.
„Bieda a nešťastie boli mojimi učiteľmi,“ tvrdila svetoznáma berberská speváčka Cheikha Rimitti, prezývaná prababkou alžírskeho rai popu.
Búrlivá hudba, ktorá kedysi v moslimskom svete explodovala ako rock’n’roll v Spojených štátoch, ktorej symbolom boli vyzývavé sheiky s ľudovou poéziou, si pýtala ďalší pohár alkoholu, aby si natankovala hlavu.
Sapho na albume nerozlišuje medzi alžírskymi a marockými sheikami, prizvaním ženského súboru Zahera & Hallilifa ale predsa len sledovala scénu Marrakéša.
Než sa surové nahrávky dostali do štúdia Billa Laswella, Sapho niekoľko dní džemovala so skupinou Aisha Kandisha’s Jarring Effects, miešajúcou marockú hudbu shaabi s reggae, gnawa music a experimentálnou tanečnou elektronikou. Tomuto prístupu od začiatku prepadol aj svetoobčan Pat Jabbar so svojim medzinárodným projektom.
K umeniu sheik sa Sapho už nikdy nevrátila a na nasledujúcich albumoch spievala hlavne šansóny francúzskeho speváka Léo Ferrého alebo piesne kabaretiérky Barbary.
Jiří Moravčík, článok bol pôvodne napísaný pre Český Rozhlas (preklad: NMR, foto: press)
