Názov po všetkých stránkach výbušného albumu „More Arriving“ odkazuje na strach obklopujúci imigráciu v časoch Brexitu. Korwarova irónia navyše nemá hranice: „Príde ešte viac ľudí a vy sa s tým budete musieť vysporiadať.“
Pred dvadsiatimi rokmi vyšiel zásadný album ázijského undergroundu. Na „Beyond Skin“ predložil Nitin Sawhney rozbor toho, čo znamená byť Indom v Británii, založený na búraní predsudkov a miernom optimizme ohľadom multikulturalizmu. Potom prišiel jedenásty september a nič už nebolo ako predtým, len sa na Inda v Británii podľa Sarathy Korwara stále hľadí rovnako.
Kto je indický perkusista, jazzman, skladateľ a producent Sarathy Korwar?
Keď sme ho v roku 2017 spoznali, predchádzali tomu hlášky: nový džezový objav Ninja Tune a kamarát Kamasi Washingtona. Sedel za súpravou bicích, s triom hral „etno jazz“ prelínaný samplami nahrávok indického národa Sidi a tak nejak prešumel. Nemá cenu plakať nad rozliatym mliekom: do rozletu v supernovu Korwarovi vtedy ešte kúsok chýbal.
Dnes je to iné: so Shabakou Hutchingsom patrí k najodvážnejším vizionárom britského jazzu reflektujúceho na politicko-nacionalistické turbulencie. Jazzu mimo všetky štandardy, jazzu s nádychom punkovej rebélie napádajúcej všetky druhy elitárstva. Kto pamätá, akú hudobnú búrku v deväťdesiatych rokoch zasiali Indovia s Pakistancami elektro-tanečným ázijským undergroundom, dokáže si predstaviť silu súčasnej londýnskej jazzovej explózie. Tiež potomkovia karibskej generácie Windrush sa pod velením Hutchingsa nadýchli, akoby chceli nasať všetok kyslík Londýna, avšak za platformu zvolili expresívny, kreatívny a cenovo dostupný jazz určený obyčajným ľuďom. Premýšľajú o ňom ale ako o príležitosti uplatniť svoje kultúrne zázemie, do ktorého miešajú hip hop, grime, dub, punk, afrobeat, kozmológiu Sun Ra a karibské štýly.
Korwar na britskej jazzovej scéne trafil pozíciu akcentom na Indiu a vybočuje tiež ťažením za vyvracanie rozšírených stereotypných klišé.
Redukovať nesmiernu rozmanitosť indického subkontinentu do úzkeho chápania indickej hudby ako rovnorodého celku, ktorý sa nezaobíde bez sitár a bubienkov tabla, považuje za nebezpečný kultúrny predsudok.
„Môj hlas patrí k tisícom a album More Arriving je súčasťou niečoho oveľa väčšieho než som ja. Predstavuje pre mňa možnosť poslať správu, „tvrdí Korwar, nemaskujúci fandeniu novému druhu undergroundu: indickému hip hopu pochádzajúcemu zo slumov Bombaja a Dillí; búrke nazývané gully rap (slangový názov pre stoku), meniacu perspektívu indickej popmusic, ponúkajúcej doteraz v závese za bollywoodskými filmami falošné sny, bezstarostný svet na ktorý prevažná väčšina Indov nikdy nedosiahne.
Podľa Bobby Frictiona z BBC Asian Network raperi prevracajú doterajšie hodnoty kultúry pre mládež. Už len používanie slangu a miestnych dialektov, dodávajúcim regionálnym umelcom autentickú silu, je vraj samo o sebe politickým vyhlásením smerom k najbohatším kastám, kedy raperi zo slumov milionárom prvýkrát odkazujú: nechceme vaše peniaze, nechceme byť ako vy.
„MC nespievajú o alkohole, večierkoch a drogách, ale o každodennom prežití v getách, policajnom násilí, politickej korupcii, vraždách a rasizme. Ponúkajú oveľa reálnejší odraz života miliónov ľudí žijúcich v getách po celej Indii, „vysvetlil Korwar a každého z hosťujúcich raperov necháva na albume rozprávať iný príbeh.
V qawwali skladbe „Bol“ s vypätým vokálom slávneho Aditya Prakasha umiestneného do Londýna s otázkou: čo dnes v Británii znamená byť „hnedým“. Slampoetrista Zia Ahmed prechádza s klobúkom ulice so šálkou čaju v ruke a sype zo seba: „Som karma, kamasutra, milionár z chatrče, boh s ôsmimi hlavami, Šiva, Al-Kájda … zrovna skúšam úlohu teroristu a áno, dokážem to aj v arabskom prízvuku.“ Ostrý strih a sme v Indii: MC Mawali v čudnom karnatickom rytme tlačenom Korwarovými hypnotickými bicími a barytónom saxofonistky menom Tamara Osborn v narážke na koloniálnu históriu a hinduistický nacionalizmus konštatuje: „Mumbaj alebo Bombaj, hovorte tomu ako chcete, u mňa sa tým nič nemení.“
Sarath Korwar sa do privilegovanej rodiny architekta narodil v Spojených štátoch, odmalička však žil v hlavnom meste Gudžarátu Ahmadabad.
Študoval indickú klasickú hudbu a vstúpil do učenia majstrovského hráča na tabla Rajeev Devasthaliho. Súčasne prepadol jazzu Dona Cherryho, Johna a Alice Coltrana a Pharoah Sandersa, čerpajúcich inšpiráciu z indickej hudby.
„Spočiatku som spirituálny jazz vnímal ako jediný spôsob ako by sa ľudia prvýkrát dozvedeli o indickej hudbe hlbšie, než mi došlo, že v tých nahrávkach znie iba dekoratívne. Preto som od začiatku hľadal spoločný priestor, kde by sa západným jazzom mohla koexistovať rovným spôsobom,“ odhalil Korwar kľúč k debutu „Day To Day“ z roku 2016: dotiahnutú víziu prepojenia moderného jazzu, elektroniky a sufijskej hudby Sidi, černošskej komunity z Gudžarátu pôvodom z Afriky. To už dokončoval postgraduál na londýnskej univerzite SOAS, bolo mu dvadsaťdva a tesne pred odchodom požiadal o grant u Steve Reid Foundation.
Správa o získaní dostihla Korwara v Indii, pretože mentori – Four Tet, Gilles Peterson alebo Nick Woodmansey – mu skrátka verili. Natáčal na dedinách ktoré z detstva dôverne poznal, rovnako tak jazyk: pre Sidi teda nepredstavoval cudzinca. Terénne nahrávky potom v štúdiu úplne bezproblémovo prepojil s kapelou idúcou mu na ruku: saxofonista Shabaka Hutchings, pianista Al MacSween, gitarista Giuliano Modarelli a basgitarista Dominico Angarano. Na doporučenie Four Tet album vydalo vydavateľstvo Ninja Tune, čo Korwara s podporou vplyvného Petersona spopularizovalo. Label ale nakoniec opustil.
Na druhom albume „My East Is Your West“ vzdal hold klasickým skladbám „spirituálnych jazzmanov“.
Tento titul ovplyvnila hudba jazzmovov ako Pharoah Sanders, Alice Coltrane, Don Cherry, Joe Henderson alebo John McLaughlin – Sarathy neuprel historickú kvalitu, len ju s ohľadom na posunuté vnímanie multikultúrnych fúzií nanovo vymedzil.
„Obdivujem Johna a Alice Coltraneových, aj oni, pokiaľ išlo o Indiu, sa ale kĺzali po povrchu a indickí hudobníci boli z tejto do značnej miery jednostrannej konverzácie vylúčení skoro úplne. Je preto čas na zmenu, „vyhlásil Korwar a v rámci koncertnej série Church of Sound so zostavou The Upaj Collective (rovným dielom pozostávajúcu zo západných jazzmanov, indických spevákov a hráčov na tradičné nástroje) uviedol naživo skladby do nového kontextu.
Od uvádzania veci na pravú mieru prešiel Korwar na albume „More Arriving“ k extrémnejšiemu elektronickému zvuku, drvivému bubnovaniu a konfrontačnej dikcii. Zlosť nad normalizáciou slovníka nenávisti a narastajúceho rasizmu podčiarkol obalom Tushar Menon: pripomienke pouličných protestov prebiehajúcich po celej krajine v osemdesiatych rokoch, kedy sa ľudia solidárne postavili pravicovému nacionalizmu Britskej národnej fronty.
Korwarovi sa darí vytvoriť dojem naliehavosti ale aj bez frenetičnosti: skladby „City of Words“ a „Good Ol ‚Vilayati“ s hlasom speváčky Mirande Shah sa postupne budovanou atmosférou vyprofilujú do správy, ktorú nemožno nezdieľať.
Jazz, dosť často hneď freejazz, má na albume dôležitú úlohu svorníka medzi indickou hudbou, hip hopom a vkladom elektroproducenta Danalogueho (The Comet Is Coming). Saxofóny Tamary Osbornovej a Chrisa Williamsa kvília s tou istou bojovou gurážou s akou raperi chrlia texty a Korwar svoje prenikavé vyhlásenia, brániac sa pritom zúženia debaty na „my“ a „oni“.
Posledné slovo dostáva svetoznámy indický spisovateľ Deepak Unnikrishnan v krátkej skladbe „Pravasis“, teda Emigranti, recitujúci: „Dočasní, ilegálni, strácajúci sa, deportovaní …. prichádzajúci ľudia.“
Jiří Moravčík (foto: press Sarathy Korwar)
