V roku 2011 sa stretli niekoľkí kreatívci, jeden básnik, jeden moderátor a jeden biochemik. Keď zistili, že všetci ovládajú aj hru na hudobný nástroj, založili si kapelu. Saténové ruky budili medzi zasvätenými pozornosť hneď od svojho vzniku a už o ich prvých koncertoch sa šírili pochvalné chýry. Niet sa čomu diviť. Bebe zo seba nikdy nezmyje kultovú pečať rádia Ragtime, mnohé z veršov Vlada Jančeka doslova zľudoveli a kto sa trošku orientuje vo vodách slovenskej hudobnej alternatívy, isto si spomenie aj na Kaskovo pôsobenie v cenených Dope Aviators. V roku 2012 sa pridal k skupine bubeník Jožko Lipa, ktorý hrával aj v Kose z nosa a je očividné, že s takýmto životopisom nie je ťažké zaujať, ale aj vzbudiť nebezpečne vysoké očakávania ešte predtým, ako zahráte prvý akord. Ako teda znie ich Tretí album? Aj o tom sme sa porozprávali s Vladom Jančekom.
Spočiatku sa väčšina Vašich priaznivcov domnievala, že Saténové ruky budú len krátkodobým projektom. Čomu pripisujete, že ste to dotiahli až k tretiemu albumu?
Ten album je v skutočnosti druhý. Názov je takou drobnou mystifikáciou. Pohrali sme sa so zaužívaným klišé hudobných kritikov, že druhý album kapely býva v diskografii sklamaním. Tak sme novinku nazvali rovno Tretí album. Saténové ruky už sú na scéne šesť rokov. Keby nám to niekto povedal na začiatku, vysmejeme ho. Sami sme si mysleli, že to bude krátkodobá recesia. Ale ľudí stále baví počúvať naše pesničky, volajú nás hrávať koncerty a festivaly, pýtajú sa na nové pesničky, a to je to, čo nás motivuje pokračovať. A ešte to, že sme zatiaľ neodskúšali všetky aparatúry sveta. Nástrojový fetišizmus je neoddeliteľnou súčasťou našej kapelovej existencie.
Ako často mávate skúšky a ako vážne pristupujete k svojej tvorbe?
Keďže všetci máme rodiny a svoje stále zamestnania s vysokou mierou zodpovednosti, je to s tými skúškami komplikovanejšie. Snažíme sa skúšať aspoň raz týždenne, ale ani to nevychádza úplne dokonale. K tvorbe pristupujeme vážne. Možno z niektorých pesničiek cítiť, že sú urobené ľavou zadnou, ale každou pesničkou sa zaoberáme veľmi dôkladne. Či je hudobný nápad už hotový alebo ešte by sa dalo niečo primyslieť, či to netreba hrať rýchlejšie alebo naopak pomalšie, ako to doaranžovať, aby to pekne znelo a dobre sa to hralo… A rovnako vážne pristupujeme aj k textom.
Ako vznikali piesne Vášho nového albumu? Tvorili Ste ich spoločne, alebo samostatne?
Aj keď sa už podpisujeme pod album ako štyria rovnocenní spoluautori, podľa Vladovho názoru bol najväčším ťahúňom Tretieho albumu Braňo. Priniesol pár hotových vecí, pár silných motívov na dopracovanie aj pekné a zaujímavé texty. Ale tá spoločná tvorba je pre nás dôležitou pracovnou metódou. Niekedy aj drobný hudobný či textový nápad od niekoho iného, ako prvý autor, dokáže pesničku posunúť o pár levelov vyššie. Stále sa držíme nášho starého jednoduchého hesla „Slúžiť piesni“ a preto každý člen berie každú pesničku ako svoju.
Čo sa týka hudobnej stránky, tak väčšina piesní vychádza z indie popu 90-tych rokov minulého storočia. Obľubujete všetci toto obdobie?
Určite áno, veď sme v ňom prežili najkrajšie roky života. Ale máme aj iné lásky inšpirácie. Kasko sixties gitarovky a všetko psychedelické, Braňo folk a punk, Vlado pofidérne rokenrolové a punkové kapely všetkých čias, Jozef hlavne všetko, čo „šlape,“ a je jedno, či sú to Queens Of The Stone Age alebo Slayer.
Predpokladám, že skladby vznikajú na skôr napísané texty. Kto je ich hlavným autorom?
V približne rovnakom pomere to bývali Vlado a Bebeho, teraz sa to dokonca preklápa v miernu Bebeho dominanciu.
V jednotlivých nahrávkach možno počuť aj hostí. Kto sa zúčastnil nafrávania piesní nového albumu?
Dôležitými hosťami, miestami až regulárnymi spolutvorcami výsledného zvuku, boli producenti Tomáš Sloboda a Erik Losos Horák. Nahrávali basgitary, gitary, synťáky a asi najväčšiu kuriozitou je použitie rámu Erikovho bicykla ako perkusívneho nástroja. Okrem toho počuť v pesničke Nesmej sa mi šepot Katarzie, do pesničky Pero naspieval zbory Samo Kovalčík z The Kowal Chicks, do CV nahral Shooty bendžo, v pesničke V Kúte o tretej ráno hrá na violončelo Bronka Schragge. A dôležitým hosťom bol Škrupo, vďaka jeho skrečom totiž výrazne ožila pesnička Bozkávame, v ktorej vymenúvame mená deväťdesiatich našich fanúšikov. Mohla byť monotónna, vďaka Škrupovi je veselá a zábavná.
Prečo ste sa rozhodli Tretí album pokrstiť na Pohode?
Lebo máme radi Pohodu. A pretože sám Mišo Kaščák niekde v rádiu vyhlásil, že tam budeme krstiť nový album. My sme boli trocha zaskočení, ale potom sme to zobrali ako výzvu, aby sme album dovtedy dokončili, a podarilo sa to. Krst Tretieho albumu bol našim šiestym koncertom na Pohode. Sme radi, že nás tam volajú a budeme radi, ak nás tam budú volať aj ďalej.
Aké sú Vaše najbližšie plány?
Starať sa, aby sa Tretí album dostal ku všetkým, čo ho chcú. Či je dosť cédečiek v obchodoch, či visia empétrojky tam, kde treba… Natlačiť tričká s novým obalom (autora Erika Bindera) a trochu koncertovať. Trochu znamená: túto sobotu 15. 7. na Vrbovských vetroch, 5. augusta na kremnickom festivale Big Air, 11. na Grape a 26. 8. na Kultúrnom lete v Považskej Bystrici. A na jeseň chystáme slovenské turné s jednou z našich spriatelených kapiel, ale detaily zatiaľ neprezradíme.
Róbert Gregor (foto: Pavol Veselský)
