Sharon Shannon – Sacred Earth (Ard Ri Entertainment 2017)
Minuloročná návšteva Nového Mexika a stretnutie s aktivistami indiánskeho kmeňa Siouxov v Severnej Dakote, bojujúcich proti výstavbe plynovodu na ich posvätných miestach, priviedla írsku akordeonistku Sharon Shannon za gitaristom Justinom Adamsom s prianím: chcem nahrať niečo v štýle Paula Simona a jeho albumu Graceland. Inými slovami: Sharon na albume Sacred Earth zatúžila po prepojení írskej tradície so západoafrickou hudbou. Voda na mlyn Justina Adamsa: gitaristu Roberta Planta, producenta tuarégskej skupiny Tinariwen a so všetkým možným zvestovateľa nepravdepodobných crossoverov. „Moje hudobné skúsenosti vedúce k ponoreniu sa do blues, africkej hudby, rocku a reggae sa dali ľahko prefiltrovať cez Sharonine írske tanečné rytmy,“ uviedol Adams, považujúci album Sacred Earth za oslavu hudobnej rozmanitosti. Tento rok päťdesiatročná drobná blondína dokáže aj samostatne s akordeónom čeliť akémukoľvek rozmanitému publiku. Sharon hrá hudbu, ktorá patrí ďaleko nad rámec írskej tradície a s nadhľadom skáče k blues, cajun, reggae a country rocku.
Neprezentuje sa ako sólistka, naopak, v minulosti sa ľahko dala zviesť ku spoluprácam so Sinéad O’Connor, Nigelom Kennedym, Willie Nelsonom a medzinárodný krst si odbila v radoch slávnej skupiny The Waterboys. Skladbu Galway Girls síce zložil Steve Earle počas pobytu v Írsku, tú pravú šťavu „hymne írskych barov“ dodala s akordeónom ale Sharon.
Zatiaľ čo v protestnej, hip hopom ovplyvnenej skladbe The Machine od začiatku počítala s kalifornskou speváčkou a aktivistkou Alyrou Rose, s ktorou sa stretla v Novom Mexiku, u senegalského hráča na koru menom Seckou Keita, najprv aj napriek Adamsovému odporúčaniu v skladbe Sea Sheperd váhala. Keď ho počula, majestátnemu zvuku západoafrickej harfy podľahla. Účasť amerického avantgardného violončelistu Rushada Egglestona privítala okamžite: dokázal sa totiž ľahko pripojiť do prudko tanečného kúsku Frenchie’s Reel, ktorý je inšpirovaný tradíciou huslistov z Nového Anglicka, aj Sharoninou verziou Veselej vdovy od Franza Lehára.
Zaujímavý príbeh vzniku má bluesová pieseň Let‘ Go. Sharon ju so svojim klaviristom napísala pre Grega Guya, syna americkej bluesovej legendy Buddy Guya, potom sa ale inštrumentálna verzia dostala k austrálskej pesničkárskej dvojici Hat Fitz & Cara, ktorá prejavila prianie zaspievať si v nej. Vyšlo z toho zemité írsko-americko-austrálske blues. A ku country, americkej hudbe, ktorá má svoje korene vo veľkej miere v Írsku, sa Sharon Shannon vrátila najprirodzenejším spôsobom: o spev v sentimentálnej klasike He’LL Have to Go od Jima Reevesa požiadala národného hrdinu, dudáka a bendžistu Finbara Fureyho.
Jiří Moravčík
