Deltas – Ligerian Blues (Buda Musique 2016)
S hudbou akú obsahuje album Deltas – Ligerian Blues býva niekedy problém. Občas je uvádzaná pod hlavičkou blues. A v tom je háčik. Nejeden „bluesman“, ak hudbu skupiny Deltas nepozná (a iných skupín, ktoré hrajú podobnú hudbu), očakáva pod pojmom blues – „americké blues“. Album Lingerian Blues však toto očakávanie nesplní. Obsahuje totiž „africké blues“. (Navyše plné rozličných fúzií s iným žánrami). A toto blues je odlišné od amerického blues – čierneho i bieleho. Žiadny div, veď je pôvodne oveľa staršie ako jeho mladší americký pravnuk, presnejšie povedané „praprapraprapravnuk!“. A naopak, poslucháč, ktorý blues nemá rád, ak netuší, čo ho na albume Ligerian Blues čaká, možno po ňom ani nesiahne, pretože očakáva blues – americké.
A táto zvláštna „bluesová world music“ je, div sa svet, pekná, originálna a pestrá. Hneď v „Deltas la“, prvej skladbe z desiatich na albume Ligerian Blues sa ozvú husle. S „africko-európskym“ feelingom! Náznakovo pripomenú európsky barok. Barok v africkom blues? „Oui, šéfe!“ Traja hudobní kuchári francúzskej „musiques du mnode“, ktorí túto novú hudobnú lahôdku ukuchtili podľa svojho receptu, majú totiž na takéto úlety takrečeno stavovské právo. Podľa ponímania dinosaurov v rockovom praveku by totiž boli uvádzaní ako „supergroup“. Tvoria ju všetkými vetrami ošľahaní a masťami mazaní hudobníci z uznávaných kapiel hudby sveta – Richard Bourreau (huslista, hráč na koru a imzad zo skupiny Lo´Jo), Vincent Erdeven (gitarista skupiny Zenzile), Andra Kouyaté (spevák + hráč na n´goni z pôvodnej partie hviezdy afrického reggae menom Tiken Jah Fakoly / Festival Pohoda 2015).
Názov ich skupiny Deltas má evokovať deltu rieky Mississippi – posvätné miesto zdroja amerického blues. A Lingerian, prvé slovo názvu albumu symbolizuje spojenie riek – afrického Nigeru a francúzskej Loiry. Neočakávajte hity, neočakávajte nič bežné, neočakávajte slávu. Album Ligerian Blues nebol nahrávaný pre slávu, ale pre pôžitok z hudby. Akustickej. Mohol by poslúžiť na vymetanie zadubeného myslenia, ktoré lipne na zastaraných predstavách o blues, o jeho zrode a mieste pôvodu. Obsahuje skladby vokálno-inštrumentálne i čisto inštrumentálne, a nenájdete na ňom dve podobné ako vajce vajcu. Z jednej sem-tam zavanie flamenco (Estuario), z druhej valčík (Salutations), z tretej … Slová opisu nestačia. Lepšie by bolo vypočuť si celý tento album blues „neblues“. Obzvlášť skladbu „Le droit des enfants“.
Miroslav Potoček (foto: Ulrike Monso)
