SMOOTH ATTACK – MUSIC FOR THE LONELY ISLAND (TIMEZONE 2014)
Možno ste si všimli, že synthpop sa v posledných rokoch vracia. Ja som tomu rád. Je to elektronická hudba v ktorej prevláda melodickosť a občas v nej počuť aj zaujímavé kompozície. Snáď až príliš nadväzuje na synthpop „eighties“, no často má to, čo pokladám v hudbe za dôležité – pôsobivú atmosféru. (Samozrejme, nie všetok synthpop ju má. Väčšinou iba špičkový, ako napríklad Austra). A čo je prekvapujúce, pôsobí futuristicky, napriek tomu, že už by vlastne po vyše 35 rokoch existencie tak pôsobiť nemal. Podobne, ako Kraftwerk. Logické. Veď väčšinou z neho viac-menej inšpiračne vychádza. A keď pochádza zo Švajčiarska, ako synthpop Smooth Attack , tak spozorniem. Pretože Švajčiari sa v každom období blysnú voľačím zaujímavým. A čo je pre nich typické, zvukovo vybrúseným. Napokon stačí spomenúť Yello. Smooth Attack, čiže speváčka, gitaristka Sarignia Bonfà (jej matka pochádza z Thajska, otec z Talianska – vášnivý bubeník a DJ) a hráč na keyboards, klasický i džezový klavirista, grafik, fotograf, Martin Akeret a ich občasný bubeník Dionys Jäger, sa pripravili na svoj prvý album dôkladne. Electro, techno, house, lounge, alternative pop, dream pop, sem-tam art pop, dobré skladby i aranžmány.
Z toho vyplýva, že nám nenavarili synthpop úplne retrospektívny. Možno, že ani jedna ich pieseň nemá predpoklad stať sa hitom. A možno to ani nie je účelom. Pre mňa je na albume Music for the Lonely Island pozitívne to, že ani jednu skladbu som nemusel preskočiť z dôvodu, že by ma nejakým spôsobom nudila, alebo rozčuľovala. Hľadám tie najlepšie. „Way?“ Duet. Pomalá skladba. Takým sa posmešne kedysi hovorilo „zapaľovačka“. Táto však zaberá na city silou evergreenu. Aj tým zapaľovačom by som tuším zamával nad hlavou – na koncerte. Alebo The Life Before? Tú som počúval hneď trikrát po sebe. Začína pomaly akustickou gitarou, neskôr sa rozbehne do neodbytne účinného tanečného rytmu, ktorý neubíja, ale strháva, dovádza k tranzu. Nie je to tupé búchanie, ale skôr tep. Tep so zvukom doby, snáď i budúcej. Dúfam. Pretože nepôsobí na mňa pesimisticky. To ma nikdy v časoch nástupu Ultravox, Depeche Mode, Talk Talk, nenapadlo ani náhodou, že synthpop bude čulo žiť ešte aj v roku 2014. Z čoho vyplýva, že príslovie „nikdy nehovor nikdy“ by sme asi mali mať stále na pamäti.
Miroslav Potoček
