Sofiane Saidi & Mazalda – El Ndjoum (Airfono/Carton Records 2018)
Kam sa podel alžírsky rai, v 90. rokoch fenomén world music a po legendárnom parížskom koncerte 1, 2, 3 Soleils predpokladaná čerstvá žila francúzskej popmusic? Nezomrel, ako mnohí tvrdia, žiadna hudba predsa len tak nezmizne, na Khaleda, Faudela alebo Cheb Mamiho skrátka len nikto v takej miere nenadviazal. Rachid Taha sa nadchol hlavne pre chaâbi, pop-rai, dobre myslená snaha alžírskych emigrantov etablovať sa, zaviedla kedysi vzdorovitý „diablov rock’n’roll“ na scestie a pohroma prišla po 11. septembri, kedy čokoľvek arabské vyzeralo podozrivo.
Štyridsaťpäťročný alžírsky spevák Sofiane Saidi príbeh vzostupu a pádu hudobného štýlu rai sledoval vo Francúzsku, kam počas občianskej vojny utiekol tesne po smrti speváka Cheba Hasniho, zavraždeného v roku 1994 islamskými fundamentalistami. Dnes, s mediálnym titulom „prince du Rai 2.0“ a s chrapľavým zafajčeným hlasom, vracia hudbe z prístavu Oran esprit lesku 80. rokov a s francúzskou skupinou Mazalda redefinuje: rozťahuje do žánrovejšej šírky a zdôrazňuje prívlastok hudba emigrantov, inými slovami, vracia sa k jeho multikultúrnej podstate. Nie náhodou album končí prevzatou velebnou skladbou Saida: poctou exilového náreku Cheikhy Rimitti, nedostihnuteľnej kráľovnej moderného štýlu rai, trvajúcej vždy na vlastnom 
vytýčení hraníc tvorivej autonómie. Saidi sa radí do rovnakej kategórie: do hutného zvuku analógových syntetizátorov, dychov a gitár si presadil akustické symboly štýlu rai: darbuku, flautu ney a bendir.
Mazaldu si pamätáme z festivalu Colours Of Ostrava: členovia snáď tisíchlavej, nikdy však chaotickej žánrovej beštie, zložili väčšinu skladieb; bez neutralizácie Saidiho chuti stáť jednou nohou v minulosti a druhou v dnešku, čiže v elektronickej klubovej scéne Maghrebu (skladbu El Ndjoum alebo Pod hviezdnou oblohou, s „dychármi“ rytmicky rozbehli Ammar 808 s basovým Rolandom). Namiesto jednoliateho zvuku počúvame preskoky od berberských rytmov k štýlom ako gnawa, funk a jazz; pop si Saidi tiež nezakázal, vtieravosti rai popu sa však nedočkáte. Prekvapení, momentov vytrženia a nádherných chvíl (každopádne trúbka Gillesa Poizata) album poskytuje nekonečne veľa, zato zhodu jednu: keď už „Rai 2.0“, tak ten od Sofiane Saidiho a skupiny Mazalda.
Jiří Moravčík (foto: press skupiny)
