Souad Massi je úspešná alžírska speváčka. Na desiatom albume „Sequana“ jemným a zmyselným hlasom vyjadruje svoje pocity proti útlaku, vojne a korupcii.
Jej otec spieval piesne chaabi, matka zbožňovala Jacquesa Brela a Jamesa Browna. Souad objavila západnú hudbu vďaka mame a bratovi. Obľúbila si najmä Joan Baez, Emmylou Harris a spočiatku hrala v rockovej skupine Atakor. Jej vzpurná povaha ju viedla už v tom čase k protestným piesňam proti útlaku žien a Berberov a neobišla ani narážky na islamských fundamentalistov, začo bola v rodnej krajine kritizovaná.
V roku 1999 preto odišla do Francúzska, kde s ňou po jej vystúpení na koncerte „Ženy z Alžírska“ podpísala zmluvu nahrávacia spoločnosť Island Records.
V júni roku 2001 jej vyšiel s veľkým ohlasom vo Francúzsku prvý album „Raoui (Rozprávač)“. Neskôr bola ocenená cenou BBC Awards For World Music a nahrala ďalšie úspešné albumy.
Nový album je dieťaťom pandémie
Zatiaľ čo na predchádzajúcom albume „Oumniya“ z roku 2019 bol zvuk prevažne akustický a charakteristickým znakom bola najmä alžírska ľudová hudba chaabi a anglo-americký folk, na albume „Sequana“ je počuť, že Massi chcela otvoriť dvere aj iným štýlom. Jej spoločníkom v tejto nenápadnej, ale napriek tomu zásadnej zmene bol Justin Adams, ktorý v minulosti produkoval prelomové albumy Rachida Tahu alebo Tinariwen a ktorý hral aj po boku Roberta Planta. Tento producent má zároveň neuveriteľný cit pre severoafrické rytmy.
Massi hovorí, že bol ako veľký brat, ktorý jej umožnil byť hudobne slobodnou a začleniť do jej hudby napríklad púštne blues, ako je to v skvelej piesni „Mirage“. Adams ale do jej hudby vniesol aj ďalšie štýly ako napríklad calypso, country, či bossa novu. Spolupráca bola založená na vzájomnom rešpekte: pre Adamsa je Souad Massi progresívnou tvárou alžírskej kultúry.
Nad novým albumom drží ochrannú ruku Sequana, galsko-rímska bohyňa prameňov Seiny
Podľa legendy dokáže liečiť a plniť želania. Preto Massi venovala album svojim dvom dcéram a všetkým ostatným tínedžerom, ktorí vyrastajú v tomto, podľa nej ťažkom období. Ygny a Roxanne majú teraz 17 a 12 rokov a podobne ako ostatným príslušníkom ich generácie im Covid zabránil začať život. V titulnej piesni spieva o tom, že táto generácia nemá šancu žiť svoje vlastné sny.
Ku skomponovaniu skladby „Mirage“ ju priviedli spomienky na cestovanie po Sahare, tamojšiu hudbu a zvuky. Massi spieva v arabčine, neskôr sa nej pripojí britsko-taliansky spevák a skladateľ Piers Faccini, ktorý je jej spriaznenou dušou.
Bendžo, na ktoré hrá Abdenour Djemai, znie ako guembri v hudbe Gnawa, bicie Adriana Dos Santosa evokujú brazílsku hudbu. Flauta, na ktorú hrá sýrsky jazzový flautista Naissam Jalal, si ide tiež svojou vlastnou cestou. Všetko sa zároveň spája v úžasnej symbióze.
Na obale má Massi na zatvorených očiach dve sedmokrásky, akoby nechcela vidieť súčasnú situáciu vo svete
Ale tak to nie je – speváčka a skladateľka pokračuje v tradícii umelcov ako Victor Jara alebo Joan Baezová a chce, aby jej piesne boli ako zbrane. Na novom albume je jej postoj politickejší viac ako kedykoľvek predtým.
Najmä v piesni „Dessine-moi un pays“ (Nakresli mi krajinu) sa venuje diktatúram a korupcii v Afrike, vojne na Ukrajine, utrpeniu utečencov a nebezpečenstvu totalitných režimov a dáva ich do kontrastu s utópiou. A zároveň to znie úžasne.
Róbert Gregor (foto: Yann Orhan)
