Posledné ceny Latin Grammy sa minulý rok v novembri namiesto v americkom La Vegas prvýkrát v histórii odovzdávali v španielskej Seville. Nie každý mal z „medzníka pre Španielsko a Európu“ radosť, no významný signál o globálnom charaktere španielsky spievanej hudby nikto nespochybnil. Latin Grammy tým pádom už automaticky neznamenajú len ceny Latinskej Ameriky.
K bezhraničnej pestrosti svetovej hudobnej scény rozhodne prispel internet, do stratosféry ju však vyslali streamovacie platformy na čele s YouTube a všetci sa zrazu čudujú, prečo mainstreamovému globálnemu popu začína dominovať španielčina a hudba Latinos a Španielov prestáva byť za Popolušku. Nikomu pritom nevadí, že nerozumie textom: doteraz nepoznaná zábava dostala prednosť.
Megahit „Despacito“ speváka Luisa Fonsiho a rappera Daddyho Yankeeho z Portorika v roku 2017 podľa všetkého rozkopol dvere, ktoré už len tak nikto nezavrie. Zo španielčiny sa stáva sexy jazyk a Latinos hviezdy sa zbavujú angličtiny, donedávna nevyhnutného predpokladu aby si ich na dominantnej západnej scéne vôbec niekto všimol. Pokiaľ vôbec.
Doterajšie ostentatívne prehliadanie Latinos a Hispáncov bolo nielen smiešne, šlo vlastne proti presvedčeniu namiesto omieľania stále toho istého, nachádzať niečo nové, originálne a inšpiratívne, čím oni bez debát vždy disponovali.
Rytmicky a melodicky neodolateľná, z hĺbky tradícií čerpajúca a v mnohých prípadoch nadčasová hudba z Kolumbie, Mexika, Argentíny, Kuby alebo dajme tomu z Portorika, ale na Západ prúdila iba alternatívnymi kanálmi. Donedávna to platilo aj pre hudbu zo Španielska, odkiaľ sa ako dávni konkvistádori vydala úspešne dobývať svet speváčka Rosalía. Než prepadla reggaetonu, predstavila vlastnú elektroverziu flamenca.
Síce sa hovorilo, že ak by sa Latinos rozhodli opustiť Spojené štáty, v ten deň by krajina skolabovala, ich hudba sa v nich ale pokrytecky prehliadala. Latin Grammy sa udeľujú až od roku 2000 a historicky prvým Latinosom na obálke magazínu Rolling Stone sa stal až portorikánsky spevák Bad Bunny v roku 2020. A najskôr preto, že popularitu globálne sa šíriaceho reggaetónu nešlo už naďalej ignorovať.
A ako sa také úspechy odrazili v „bežnej“ latinsko-americkej alebo mexickej hudbe? Nerobte si ilúzie, za hranice mainstreamového popu a reggaetónu dohliadne málokto, takže sme stále tam, kde sme boli: pokiaľ sú vám hitparády cudzie, nezostáva nič iné, len sa spoľahnúť na iné zdroje. Alebo navštíviť napríklad Mexiko a na mieste zistiť, že speváčke Mon Laferte sa tam žiadna západná superstar nevyrovná.
Neustála snaha sa meniť a vystupovať z komfortnej zóny nie je pre štyridsaťjedenročnú čílsko-mexickú speváčku Mon Laferte otázkou nútenej umeleckej kreativity, ale prežitia. Inak by sa vraj totiž unudila na smrť a vzdala súhlas robiť si, čo chce. Napríklad nahrať prvý, prevažne elektronický album „Autopoiética“, určený „milfkám, učiteľkám a hardcore señoras“.
„Rada o sebe premýšľam ako o herečke,“ tvrdí Mon Laferte, zatiaľ čo herečka Julieta Laso si v Argentíne dodnes blahorečí, že ju divadlo priviedlo k spevu a postupne sa z nej stala rešpektovaná speváčka moderného tanga. Počas covidu sa so životnou partnerkou, filmovou režisérkou Lucreciou Martel, odsťahovali z Buenos Aires do Salty, severného regiónu Argentíny. Prešli tam vraj transformačným zážitkom zachytený v dokumente „Terminal norte“. Režisérka v ňom s kamerou sleduje Julietu počas bezprostredných rozhovorov so spevákmi, umelcami a obyčajnými ľuďmi a nevšedná oslava súdržnej komunity sa neskôr premietala na významných filmových festivaloch po celom svete.
Julieta medzitým požiadala čílskeho kamaráta Aldo Macha Asenjo o produkciu nového albumu „Pata de Perra“, prekvapivo rozhodnutá vzdať sa úplne tanga a zamerať sa na známe aj neznáme, každopádne populárne latinskoamerické ľudové a zľudovené skladby. „Vedela som, že to raz musí prísť, ale všetko chce svoj čas a ten práve nastal. Doba je zlá a mne napadlo urobiť si trochu radosť, pretože čo nás v Argentíne čaká, bude veľmi ťažké,“ povedala Julieta, vdychujúca svojim úžasným hlasom uctievaným skladbám úplne nový život. A platí to aj pre vyznanie „Non, Je nie Regrette Rien“ od francúzskej šansoniérky Édith Piaf, do ktorého Julieta rytmickým bubnovaním zaniesla dramatickosť tanga.
Kľúčovou osobnosťou tanga sa Julieta postupne stala od roku 2010. Najprv sama, za sprievodu tria, vstupom do početnej skupiny pankáčov a anarchistov Orquesta Típica Fernández Fierro z Buenos Aires ale získala odvahu posunúť sa k experimentom a za inovatívny prístup v rámci žánru Cabeza Negra získala mnoho cien.
No a potom prišiel covid, sťahovanie a koncerty v Čile so skupinou El Bloque Depresivo vedenou Machom. Možno ho budete poznať aj z inej skvelej kapely Chico Trujillo, na každý pád ide o živú legendu a občas poriadneho diviaka, takže niekoho zvolená komorná koncepcia albumu „Pata de Perra“ možno zaskočí. Julieta si u neho presadila skladbu „Ausencia“ od Violety Parra, jednej z najväčších čílskych speváčok všetkých čias, patriacich až do smrti v roku 1967 k hnutiu Nueva Cancion Chilena obnovujú záujem o tradičnú hudbu.
A na záver naspäť do Španielska, kde sa na sklonku roku 2023 galícijské ženské vokálne trio Tanxugueiras „pre dnešok, zajtrajšok a navždy“ spojilo so speváčkou Valériou Castro z Kanárskych ostrovov v skladbe „Hoxe, mañá e sempre“. Je určená všetkým blízkym, ktorí už tu nie sú.
„Až budem preč, zapáľte sviečku a uistite sa, že na mňa nezabudnete,“ spievajú a pripomínajú, že až tu nebudeme, máme zostať v pokoji, pretože nás pri živote budú udržiavať spomienky ľudí, s ktorými sme prežili v živote to najkrajšie.
Jiří Moravčík, preklad NMR (foto: Jose Breton/Invision/AP) Článok bol pôvodne napísaný pre Český rozhlas Ostrava
