Celkový pohľad na hudbu z púšte sa podľa speváčky Noura Mint Seymali nemusí nutne odvíjať od vláčne monotónneho rytmu ťavích karaván, prirodzene znesie aj hutné funky rytmy a rockový groove. Aj to je dôvod, prečo sa drobná žena s ostro chrapľavým hlasom teritóriu tzv. Púštneho blues originálne vzďaľuje a zásluhou toho sa počas uplynulých rokov vypracovala medzi obdivované hviezdy africkej hudby.
Noura Mint Seymali neprichádza len s kreditom Womexu: minulý rok ju ako prestížneho hosťa pozval Damon Albarn do unikátneho koncertného projektu, v ktorom jeho Africa Express spojil sily s The Orchestra of Syrian Musicians zloženom zo sýrskych hudobníkov roztrúsených počas vojny po celom svete. Albarn Nour neoslovil výhradne z dôvodu jej moslimského vyznania, nemohol prehliadnuť speváčkine humanistické posolstvo.
Aj na albume Arbin (Boh), opäť naliehavo apelovala na zdravý rozum a na Boha sa obracia s prosbou: „Ty, kto si všadeprítomný a nikdy nespíš, postaraj sa o nás, udrž nás v mieri a udeľ milosť všetkým ľuďom bez rozdielu vyznania.“ V úvodnej skladbe Arbin vyzýva ženy k preventívnej prehliadke, aby včas predišli rakovine prsníka. Nie je na tom nič zvláštne: Noura pochádza z griotského rodu a prevzala tým na seba úlohu radkyne a šíriteľky správ, v Afrike aj v 21. storočí naďalej veľmi rešpektovanej; nemusíte tomu veriť, ale griotský apel má v chudobnej Mauretánii ďaleko väčšiu váhu, než dokonalé zdravotnícke propagácie.
Neprepočuteľný hlas, gitara vyčíňajúca v psychedelických vodách a západoafrická rytmika, tým 
Noura mimo svojej kultúry zaujala okamžite: jej prvý medzinárodný album Tzenni ašpiroval hneď na niekoľko hudobných cien. Akustickú hudbu síce griotka už dávno zamenila za v podstate rockový sprievod, ženské harfy aradin a lutny tinidit sa však nezbavila a zvuk lutny prenáša do strún elektrickej gitary aj speváčkin manžel, tiež griot Jeiche Ould Chighaly. Energiou nabitú skupinu dopĺňajú senegalský basgitarista Ousmane Touré a americký bubeník a producent Matthew Tinari, vkladajúci do výbušného crossoveru ďalšie inšpiračné odtiene; hovorme napríklad o funky. „Veľa počúvame, že sa naša, už tak pre západného poslucháča zvláštna hudba odkazuje na psychedéliu alebo dokonca freejazz, čo vysvetľujeme špecifickými mauretánskymi harmonickými režimami a rytmami,“ odkrýva speváčka pozadie svojej veľmi ojedinelej hudby, predstavujúcej občas hádanku veľkosti mauretánskeho púštneho geologického úkazu Richat (Oko Sahary): Skladbou Soub Hanak sa napríklad tiahne gitarová psychedélia, funky, zvonenie harfy aradin a polyrytmické figúry dráždiace snáď každého bubeníka – spolu jasný prípad pre etnomuzikológa. Spievajúcou Nourou snáď upokojeného: „Nástroje sa v rukách griot stávajú ich otrokmi.“
Ak u Noury hovoríme o zotrvaní v tradičných kánonoch, vždy skončíme pri textoch: v nich sa až konzervatívne, čiastočne aj v duchu viery, stráni miestnych tém a fluidu maurskej poézie ( „žirafy, svetlá púšte na vysokých nohách“). Poslanie griot berie naďalej rovnako vážne ako jej predkovia: prispôsobiť sa hudobne dobe u Noury preto neznamená pustiť sa do západne zobchodovateľnej textovej vaty. V piesni Richa, velebiacej krásu a starobylú múdrosť svojej krajiny, potom cituje verše svojho otca, významného mauritánskeho skladateľa Seymali Ould Ahmed Valla: „Umelcovo pero predstavuje balzam, zbraň a sprievodcu osvieteného ľudského ducha.“
Jiří Moravčík (foto: press)
