Tento článok o Ivanovi Královi vznikol pôvodne na písacom stroji 7. 9. 1979 po koncerte Patti Smith Group v mníchovskej Olympiahalle.
Pre fanúšikov za Železnou oponou boli vtedy jediným zdrojom informácií nahrávky a časopisy. Stretnutie so živými umelcami bolo vzácne. Beriem to ako veľké šťastie, že sa môj návrat z dovolenky na devízový prísľub v septembri 1979 skrížil s koncertným turné Patti Smith a Ivana Krála a to v Mníchove. Povesť speváčky vo vtedajšom kontexte naznačovala, že milovníci sofistikovaných a profesionálnych hudobných produkcií si tu na svoje neprídu. Lenže práve tá jej nesofistikovanosť, či už prirodzená alebo fingovaná, ma na koncerte pobavila najviac.
Vystúpenie v mníchovskej Olympiahalle malo ráz voľnej improvizácie, jemne nadväzujúcej na zvuk Velvet Underground. Speváčka vystupovala v peknej pletenej čiapke, ktorú si čas od času vyzliekala a navliekala. Vždy si pritom dala záležať, aby ju tento úkon ešte o niečo viac rozstrapatil.
Po dvoch úvodných skladbách prišiel skutočný začiatok koncertu: skladba Privilege (Set Me Free) z o rok skôr vydaného albumu Easter. Vzduch v sále zrazu ožil dôverne známymi vibráciami, tóny získali na sile a účinku a dáma na pódiu svoju autentickú identitu.
Mimika Patti Smith verne vychádzala z jaggerovskej školy. Pre oboch je typická zmes pózy a pravdivosti – čo je aj tajomstvo poctivého showbusinessu. Čarovné boli jej chvíľky s klarinetom. Zvukovo sa vracali do zlatého veku free jazzu, ich pôsobivosť bola predovšetkým vo vizuálnej rovine. Človek vedel, že čokoľvek sa na javisku stane, nemusí byť priamo oslnivé, ale je v súlade s nejakým vyšším plánom.
S tým súvisí aj repertoár s prekvapivým počtom rockových evergreenov. Už v roku 1979 neboli revivalistické tendencie žiadnou zvláštnosťou. Vedľa pôvodných skladieb zazneli For Your Love (Yardbirds), All Along the Watchtover (Hendrix, Dylan), Cold Turkey (Lennon), Time is On My Side (Rolling Stones), Twist and Shout (Isley Brothers, Beatles) a My Generation (Who).
Kapela ich nehrala zázračne, ale kompetentne: nikto z muzikantov sa nepredvádzal viac, ako bolo treba. K najzaujímavejším momentom patrila skladba z vtedy posledného albumu Wave. Patti Smith ju spievala acapella a suverénne ukázala, aká presvedčivosť a sila leží v jej hlase. Keď hrala na gitare, bolo naopak jasné, že ju vníma skôr ako symbol než hudobný nástroj. Po vizuálnej stránke však gitarových virtuózov predčí. Keď sa s nástrojom oháňa po pódiu a cíti, že na ňu pozerá tisíce párov očí, je jasné, že sa jej splnil životný sen.
Podobný dôvod k oslave mal aj kapelník Lenny Kaye, ktorý síce na gitaru skutočne hral, ale technicky nijak neoslnil. Keď v prídavku My Generation zasadla speváčka na chvíľu za bicie, mala radosť ako malé dieťa. Skladba sa rozplynula do zvukovej koláže zvukov gitár bez dramatických momentov. Pôsobilo to ako tvarované a trochu rozvláčne gesto voči lojálnemu mníchovskému publiku. Nemecká mládež chodila po parkete haly a zapchávala si uši, atmosféra vzájomného puta a pohody však pretrvávala a produkcia vyšumela akosi do stratena.
Na rozhovor so speváčkou to nevyzeralo, vchod do zákulisia bol strážený s nemeckou dôkladnosťou a tak som skúšal šťastie s pobehujúcimi muzikantmi.
Podarilo sa mi odchytiť Ivana Krála, videli sme sa vtedy vôbec prvýkrát, bolo to úžasne milé zoznámenie, mal radosť, že na koncert prišli aj ľudia z Čiech. „Ja ti môžem povedať všetko, čo potrebuješ, hrám s Patti Smith už päť rokov, a tiež – ona zasa nemá vždy náladu na interview.“
Zhodli sme sa, že najlepšia pesnička, ktorú nahrala, je jej doteraz najväčší hit, Because The Night a že človek, ktorý má hlavný podiel na autorstve (ona sa vraj podieľala len na texte), patrí k najväčším zjavom amerického rocku tej doby: „Bruce Springsteen bude v tejto hudbe raz znamenať to isté, čo kedysi Frank Sinatra,“ tvrdil Ivan.
Patti Smith odohrala pesničku prvýkrát o dva roky skôr v newyorskom klube CBGB v deň svojich tridsiatych prvých narodenín, Bruce Springsteen na jej koncerte hosťoval. S Ivanom Králom sme potom hovorili aj o poslednom albume Wave: „Keď sme ho nahrávali s Patti Smith vo Woodstocku, bol tam nádherný pokoj a okolo samé lesy.“
O producentoch: Skvele sa pracovalo s Jimmy Lovinom – ten s nami nahrával Easter, Todd Rundgren síce pozná všetky tie štúdiové triky, ale … skrátka sa nám toľko nevenoval,“ o Johnovi Caleovi, ktorý vraj stále prežíva svoje komplexy a preto príliš neskladá, o Brianovi Enovi, ktorý sa vtedy veľmi zblížil s newyorskými skupinami a nahrával posledný album Talking Heads, aj o anglických novinároch.
Povýšenosť, s ktorou pred rokmi prvýkrát Patti Smith privítali, sa všetkým zrejme dôkladne vryla do pamäti – ale koniec koncov, aj oni majú nárok na svoju polovicu pravdy.
Petr Dorůžka (foto: archív)
