No konečne. Sufjan Stevens sa vrátil na celom jeho novom albume Carrie & Lowell – ktorý sa na trhu objaví 30. marca – k pesničkám s hlavou a pätou.
Teraz je z neho opäť moderný indie folkový pesničkár s piesňami nasiaknutými atmosférou éry hippies. Na niekoho môžu pôsobiť ako výdych, keď sa človek zbaví strašnej tiaže. Vpláva do pokojných vôd obklopených panenskou prírodou. Žiadny rachot, žiadne primitívne zvukové efekty ani rytmy. Vlastne … žiadne rytmy, bubny sú vyčiarnuté! (Čo je v momentálnej situácii, keď sa na nás zo všetkých strán valí hudba postavená na rytmoch – pričasto najjednoduchších – celkom blahodarné).
Číry folkový ambient, intímny, osobný, subtílny, príjemný hlas, spev, krehké melódie, gitary, bendžo a elektronické zvukové plochy.
Isteže, v minulosti vznikli aj lepšie folkové albumy, no tento patrí prinajmenšom k tým, ktoré by si mal hudbymilovný človek s dobrým vkusom aspoň letmo vypočuť. Obsahuje totiž aj niekoľko piesní, ktoré budú zrejme dobre a zaujímavo pôsobiť na väčšinu poslucháčov aj o sto rokov. Napríklad „All of Me Wants All of You, Drawn to the Blood“ alebo „Fourth of July“.
Poslucháč ani nemusí vedieť, že Stevens spieva o svojom živote, o matke, ktorá pred tromi rokmi zomrela na rakovinu žalúdka, vycíti z toho pokoru, nevinnú dušu, zmysel pre krásu, odklon od negatív dnešného sveta. Všetko sa to totiž dá vyjadriť hudbou. Zostáva už len otázka, kto v tom bude vidieť perlu a kto iba kúsok sklíčka. Ale dá sa to predpokladať podľa známej vety – aká hudba, taký poslucháč, aký poslucháč, taká hudba. Hviezdičky hodnotení však už začínajú okolo Carrie & Lowell lietať v útvaroch s počtom hviezdičiek štyri, päť.
Miroslav Potoček (foto: press Sufjan Stevens)
