First Aid Kit – Ruins (Columbia / Sony Music 2018)
New Model Rádiu bola vytknutá absencia kritickosti, čo nás prekvapilo. Po prvé preto, lebo o úplnej absencii kritickosti ako takej nemôže byť reč a po druhé preto, lebo sme od začiatku existencie NMR deklarovali naše krédo, ktorého podstatným cieľom je vysoká umelecká úroveň prezentovanej hudby, so zámerom spojiť krásu s originalitou. https://www.radia.sk/radia/new-model Z toho vyplýva, že pre kritiku hudby na našej stránke nie je priestor, pretože na nej nie je priestor ani pre hudbu, ktorú by sme považovali za potrebné kritizovať. Teraz to výnimočne zmením. Dám priestor kritike – recenzii. No bez biografie a diskografie, ktorými niektorí recenzenti zaplnia takmer celú recenziu. Recenzia je totiž publicistický žáner založený na posúdení umeleckého diela, nie na vymenúvaní suchých informácií o jeho autoroch, ktoré si v dnešnej dobe môže takmer každý ľahko nájsť na internete.
Takto to dnes vyzerá v hudbe i celkovo v kultúre na našej planéte, ľudovo povedané, ako „páté cez deváté“. Alebo multi-kulti? Žijeme v ére prelínania kultúr. Samozrejme, nie je to nový jav, existoval aj v dávnej minulosti, obzvlášť vo veľkých metropolách, no teraz má mnohonásobne väčší rozsah a – rýchlosť. Takmer takto isto som o ňom písal pred štvrťstoročím, keď sa začínal výraznejšie prejavovať. Teraz je už témou vzdelávacích príručiek i rozličných literárnych diel. Spočiatku bol doménou world music a jazzu, neskôr prenikol aj do alternatívneho popu, rocku, folku, heavy metalu. Napríklad japonské sestry Charan-Po-Rantan začleňujú do svojich skladieb francúzsky kankán a švédske sestry First Aid Kit americký folk a country music.
A práve First Aid Kit, čiže speváčky, inštrumentalistky a skladateľky Klara Söderberg, Johanna Söderberg a ich skupina, sa teraz vytasili s novým albumom – Ruins. Keďže sú úspešné a pritom sa nezosmiešňujú úplne dementnými „skladbulienkami“, typickými pre väčšinu dnešnej komercie, nemali by sme ich obísť. Ich úspech vyvoláva nasledovnú otázku: „Čím sú zaujímavé? Tým, že od Švédok by málokto očakával presvedčivo podávanúamericanu, alebo tým, že vytvorili v hudbe niečo mimoriadne dobré?“ Odpoveď by smerovala niekam doprostriedka medzi tieto dve otázky. Klara a Johanna znejú síce presvedčivo, no z desiatich piesní albumu Ruins nemá ani jedna kvalitu evergreenu. Bývajú prezentované aj ako súčasť indie folku, znejú však ako mainstream všedného razenia. Rozhodne ich nemožnom porovnávať s najlepšími skladbami indie folkových hrdinov, akými sú Beirut, Sufjan Stevens alebo Devendra Banhart. Chýba im výrazná melodická nápaditosť. Takisto aj aranžérska. A chýba im aj originalita. Niektoré sú nudné, únavné, uťahané. Napríklad Fireworks a Postcard.
Celým albumom Ruins sa vinie inšpirácia americkou klasikou folku a country na čele s pojmami ako Loretta Lynn, Dolly Parton, Patsy Cline, Glen Campbell, Gram Parsons. Najviac v nej počujem štýl pesničkárky Emmylou Harris. Lenže, Emmylou, to bolo občas aj progressive country, surový zvuk a impresionistická atmosféra. (LP Wrecking Ball /1995). Toto je však … Áno, počul som prirovnanie, ktoré mi tiež preblesklo mysľou – folková ABBA! Nikdy som si síce nerozumel s „abbológmi“, no uznávam, že First Aid Kit sa na ABBU nechytajú v komponovaní skladieb chytľavejších ako vysokopevnostné lepidlo. Ak ešte zoberiem do úvahy, že ich zrejme značne vylepšil producent Tucker Martine (R.E.M., Neko Case, My Morning Jacket) i gitarista Peter Buck a ďalší interesantní spolupracovníci v nahrávacom štúdiu , tak vlastne Klaru a Johannu ani niet začo nejako extra zvlášť velebiť. Ruins je album, ktorý pravdepodobne skúsených poslucháčov s dobrým vkusom neurazí, no ani nenadchne. Mám pocit, že je narafičený na tých menej skúsených. A tých je … To bude peňazí, keby finta vyšla.
Miroslav Potoček
